Pri prezentácii knihy známeho slovenského novinára a moderátora ma zaujalo viacero jeho názorov i otázok o Bohu a kresťanstve. Bola medzi nimi aj otázka pekla. Jednoducho mu to nešlo dohromady: milujúci trojjediný Boh a peklo. Ak je evanjelium naozaj dobrou správou, prečo je trestom za jeho neprijatie peklo?
Áno, keď v kresťanstve hovoríme o pekle, často si ho predstavujeme ako miesto plné ohňa, temnoty a démonov s vidlami. Čo však znamená peklo podľa viery Cirkvi?
V prvom rade by sme ho nemali chápať ako nejaké miesto. Peklo je stav človeka, ktorý sa úplne uzavrel pred Bohom aj pred ľuďmi. Biblia hovorí o takom človeku ako o tom, kto sedí „v temnotách a v tieni smrti“. Je to teda diagnóza človeka, ktorý stratil schopnosť milovať, odpovedať na lásku, žiť vzťah. Uzavrel sa v sebe, akoby zomrel zaživa. Kresťanská tradícia to nazýva „druhá smrť“. Prvá smrť je biologická, ale tá druhá, duchovná, je skutočnou tragédiou. Nastáva vtedy, keď človek definitívne odmietne byť milovaný a odmietne milovať.
Peklo je v konečnom dôsledku dobrovoľná izolácia; zatvorenie sa vo vlastnom vnútri, neochota vysloviť „odpúšťam“ či „mám ťa rád“, neschopnosť prijať lásku.
Ak by sa príbeh človeka končil tu, bola by to najhlbšia beznádej. Ale práve tam, kde sa končia ľudské možnosti, začína sa Božia iniciatíva. Kresťanstvo tvrdí niečo neuveriteľné: Boh zostúpil presne tam, kam by už nikto z nás nešiel. Syn Boží sa stal človekom, umrel ako človek… a zostúpil až do podsvetia. Teda tam, kam sa dostáva človek, ktorý už nedokáže komunikovať, odpovedať, milovať.
Kristov zostup do pekiel nie je staroveký mýtus, ale jadro kresťanskej viery o našej záchrane. V starokresťanskej tradícii bol tento moment vyobrazený s dramatickým bojovým nábojom. Kristus zostúpil tam, kde človek zlyhal, aby on zvíťazil; aby rozbil zámky uzavretých sŕdc a zničil najväčšieho nepriateľa – smrť.
Smrť, ktorá by inak človeka držala v zajatí navždy. Preto Cirkev na Veľkú noc spieva: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol.“ To je jadro nádeje, ktorú prináša sám Boh: zlo a smrť nemajú posledné slovo.
Ikonografia zostupu do pekiel zobrazuje Krista, ako stojí na rozbitých bránach podsvetia a vyťahuje za ruky Adama a Evu. Nie oni držia jeho – ale on drží ich. Je v tom hlboká myšlienka: Človek sa nedokáže zachrániť sám – je to Kristus, kto sa skláňa k človeku, aj keď človek už stratil schopnosť volať o pomoc.
Toto všetko sa nás dotýka veľmi osobne. Pretože to, čo Kristus vykonal raz navždy vo svojej smrti, robí v našom živote skrze krst. Pavol píše: „Krstom sme s Kristom pochovaní v smrť, aby sme aj my žili novým životom.“ Krst nie je kultúrna tradícia ani milá rodinná slávnosť. Krst je osobná Veľká noc človeka. Je to prechod zo smrti do života, z temnoty do svetla, zo samoty do spoločenstva.
V krstnej vode symbolicky pochovávame všetko, čo nás zväzuje. Starý človek zomiera, aby mohol vzniknúť nový človek v Kristovi. Cyril Jeruzalemský svojim katechumenom hovoril: „Voda bola pre vás zároveň hrob aj matka.“ To znamená, že v krste človek vstupuje do tajomstva Kristovej smrti a spolu s ním vstáva k novému životu. Nie teoreticky, ale reálne, mocou Ducha Svätého.
Aby sme pochopili, čo sa deje v krste, Pavol používa obraz rastliny: ako sa konár zaštepí na nový zdravý kmeň, aby prijímal miazgu z nového života, tak sa aj pokrstený človek zaštepuje do Krista. To je „zaštepenie do jeho smrti a zmŕtvychvstania“. Život, ktorý nemôže zomrieť, začína prúdiť do nášho života. A tým sa lámu aj naše vnútorné reťaze – hriech, strach, uzavretosť, zúfalstvo.
Samozrejme, aj po krste žijeme v napätí medzi starým a novým človekom. Naša prirodzenosť je ešte zranená, ešte zápasíme so sebectvom a s pokušením uzavrieť sa pred druhými. Ale rozdiel je v tom, že už nie sme v tom sami. Kristus pozná cestu aj do tých našich najhlbších temnôt, lebo tam zostúpil skôr, než sme sa tam ocitli my. A vždy je pripravený vstúpiť do našej vnútornej tmy s novým svetlom.
Rozhodnutie medzi nebom a peklom sa teda neodohráva jednorazovo na konci života. Odohráva sa v každom našom „áno“ alebo „nie“ Bohu, láske; v tom, či ho odmietneme, alebo prijmeme; v tom, či prežívame hnev, alebo odpustenie; v tom, či si vystačíme sami, alebo uznáme, že potrebujeme Boha aj ľudí. Peklo sa začína tam, kde prestávame dúfať; nebo tam, kde sa otvárame láske.
Preto je také dôležité pamätať na Kristovo zostúpenie do pekiel. Ono znamená, že nikto z nás, kým žije, nie je beznádejný prípad. Aj keby sme padli na dno vlastného smútku, aj keby sme sa ocitli v absolútnej temnote, Kristus vie, kde sme, a prichádza za nami. Berie nás za ruku ako Adama a Evu na ikonách a hovorí: „Poď von. Poď so mnou k životu.“
Krst je práve tým momentom, keď človek dáva Bohu súhlas, aby toto v ňom robil. Keďže rozhodnutie o našom krste zväčša urobili za nás rodičia, rozhodnutie sa pre jeho účinky neskôr robíme alebo odmietame sami.
Kresťanstvo teda hovorí: Peklo nie je miesto, kam nás Boh chce poslať. Peklo je stav, ktorý si človek môže zvoliť. Boh urobil všetko preto, aby človek túto voľbu nemusel urobiť; aby dvere pekla ostali otvorené zvnútra; aby sme sa mohli rozhodnúť vyjsť von – k Bohu, ktorý nás čaká vo svetle svojho milosrdenstva.
Peklo a milujúci Boh? Odpoveďou je tajomstvo krstu ako víťazstvo vzťahu nad izoláciou, víťazstvo života nad smrťou. Preto dnes môžeme s istotou povedať: Aj keby sme zostúpili na dno vlastnej priepasti, Boh tam už je a podáva nám ruku, aby nás vyviedol do života, ktorý sa nikdy nekončí.
Ibaže by sme nechceli. A tam je aj Boh bezmocný. Prečo? Lebo slobodná vôľa…
