Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri (…) Ježiš vo vedomí, že mu dal Otec do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: »Učiteľ« a: »Pane« a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. (Jn 13, 1-15)
My si nevieme ani len matne predstaviť, čo pre Ježiša znamenalo vedomie, že je Synom samého Boha, Stvoriteľa, Otca, ani jeho poníženie, „zmenšenie sa“, ktoré bez straty vlastnej identity dokáže len láska. V každom úkone lásky, aj v tom najjednoduchšom, je prítomná celá láska, lebo ju koná Boh, ktorý je Láska. Podobne ako je v každej živej bunke prítomný celý organizmus.
Ako trápne musela v tejto atmosfére takej koncentrovanej lásky vyznieť hádka učeníkov o tom, kto z nich je väčší. Ježiš neprejavuje ani rozčarovanie, ani hnev. Veľkosť jeho lásky mu umožňuje chápať malosť našich túžob i hĺbku nášho zranenia hriechom, otupenosť rozumu a citov. Preto hľadá spôsob, ako nás uzdraviť z úbohosti pýchy. Robí prorocké gesto, dáva príklad a – aby sme ho neprehliadli ako čosi triviálne a samozrejmé – vysvetľuje jeho význam.
Len pokorná služba, tá praktická, ktorú nemožno oklamať ani ňou nemožno klamať, očisťuje myseľ a srdce od otupujúcej pýchy a umožňuje správne vidieť a milovať.
Veľkosť Eucharistie a veľkosť obyčajnej služby! Božské v malosti, aby sme sa nedali zmiasť vonkajšou formou. Skutočnú veľkosť dáva jednému i druhému láska. Vďaka nej sa aj malé gesto a malá hostia stávajú vyjadrením veľkej, absolútnej lásky – sprítomnením Boha. Ján, najbližší Ježišovmu vnútru, jasne hovorí, že gesto služby Ježiš konal s plným vedomím svojho božstva.
Testament lásky, živenej adoráciou a prejavovanej službou, považoval Ježiš za to najdôležitejšie, čo nám chcel zanechať a v čom naďalej zostáva medzi nami prítomný. Veď láska ako vzťah sprítomňuje – aj keď nie je opätovaná. Pretože Ježiš miluje svojich a miluje ich do krajnosti, zostáva medzi nimi v prejavoch a vo vyjadrení tejto lásky.
Umývanie nôh pri Poslednej večeri, ako ho opisuje evanjelista Ján, má dve dôležité dimenzie. Väčšinou zostávame pri tej druhej – poukazovaní na potrebu praktickej, slúžiacej lásky. No ešte predtým Ján kladie nápadne veľký dôraz na inú dimenziu: že Ježiš si pri tejto službe plne uvedomoval, kým je – a to až v kozmicko-mystických rozmeroch. Vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko, že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, a že miloval svojich až do krajnosti.
Ján tak poukazuje na „úmysel“ skutku – na vedomie toho, čo robím. V mojom prípade to má byť vedomie krstu, vďaka ktorému mám aj ja účasť na Božej prirodzenosti, a konanie „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Každý skutok má byť prejavom prekypujúcej lásky, bez ktorej ľahko skĺznem do prázdneho aktivizmu.
To, z čoho sa potrebujeme nechať uzdraviť, je pýcha. Pre ňu si nedokážeme uvedomiť ani veľkosť Boha, ani hodnotu drobnej služby. Len pokorní stretajú Ježiša – v Eucharistii i v núdznych bratoch a sestrách.
