Jedným zo znakov postmoderny je hlad po bezprostredných zážitkoch. Vítaná je každá metóda či technika, dôležitým kritériom je, že „funguje“. Hlavne ak sa ňou podarí čo i len trošku utíšiť ten vnútorný hlad po naplnení. Ak však nenachádzame doma, obzeráme sa po svete. Viacerí západní hľadači sa vyberajú smerom na Východ a nezriedka sa stáva, že im učaruje psycho-spirituálna ponuka východných náboženstiev a filozofií. Už zriedkavejšie, ale predsa, niektorí na polceste objavia to, čo pre prach času už nevideli vo vlastnej domovine.
Jedným z príkladov je takzvaný hesychazmus a modlitba srdca, ktorú stáročia praktizujú východní kresťanskí mnísi, ale aj ľudia mimo monastierov. Je to ponuka možnosti, ako neodložiť západno-kresťanské korene ad acta. Zaujímavé je, že na túto formu modlitby upozorňujú západných hľadačov šťastia práve hinduistickí a budhistickí učitelia v indických ášramoch. Návštevníkom a svojim žiakom čítajú zo Spomienok ruského pútnika, čo sú vlastne zápisky anonymného človeka, ktorý pri hľadaní vnútorného pokoja natrafí na takzvanú Ježišovu modlitbu. Stáva sa teda, že zachádzka na ďaleký Východ znamená pre niekoho objavenie a preniknutie do vlastných kresťanských koreňov.
Čo vlastne nájde západný človek v hesychazme? Jeho základom je starogrécke slovo hesychia, ktoré znamená pokoj srdca, uvoľnenosť, mier. Pôvod slova nájdeme v modlitebnej praxi východných mníchov, ktorých korene siahajú až k púštnym otcom 4. storočia po Kristovi. Púštny otec Evagrius Pontikus hovorí o „čistej modlitbe“ a jeho žiak Ján Kasián o „modlitbe pokoja“, ktorá neustálym opakovaním vety „Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať!“ privádza k vnútornému tichu a stavu „bezvášnivosti“. Táto modlitebná prax sa skrze kultúrnu a náboženskú výmenu dostala postupne na Západ.
Vznik západného mníšstva, ktoré sa spája s menom svätého Benedikta z Nursie († 547), je už vnútorne prepojený s modlitebnou praxou hesychazmu. Benedikt umiestnil Kasiánovu modlitebnú formulku „Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať!“ na začiatok všetkých modlitieb dňa, ktoré dodnes členia a posväcujú denný program benediktínov. Hesychazmus sa tak v princípe, aj keď nie pojmovo, udomácnil aj na kresťanskom Západe. Samotný pojem hesychazmus vďačí za svoj vznik a vývoj kresťanskému Východu.
Po prvotných zmienkach vo 4. storočí a prítomnej modlitebnej praxi prvého tisícročia sa pojem znova objavil v plnšej sile v 12. storočí, pričom išlo o akési reformné hnutie najmä v gréckych a slovanských monastieroch.
Rozhodujúca fáza hesychazmu nastala v 14. storočí. Na jeho začiatku sa hesychazmus stal predmetom ostrého teologického sporu medzi hesychastmi a antihesychastmi. Hovorcom hesychastov bol athoský mních Gregor Palamas. Jeho teológia poskytla hesychastickej praxi dôležitú myšlienkovú základňu. Na niekoľkých konciloch v Konštantínopole v rokoch 1341 až 1351 sa byzantská cirkev rozhodla najprv odsúdiť odporcov hesychazmu a potom povýšiť hesychazmus vrátane jeho zdôvodnenia na záväznú cirkevnú náuku prostredníctvom Palamasovho učenia („palamizmus“). Toto zostáva oficiálnym teologickým postojom gréckej ortodoxnej cirkvi dodnes.
Podstatnou súčasťou hesychastickej skúsenosti sú vízie svetla. Hesychasti zažívajú Boha cez krátke skúsenosti svetla, ktoré prirovnávajú k svetlu, v ktorom sa podľa evanjelií Kristus premenil na hore. Keďže kresťanská tradícia túto horu identifikovala ako horu Tábor, aj toto svetlo označujú ako Táborské. Tento zážitok Táborského svetla spájajú hesychasti s priamym pôsobením Svätého Ducha.
Jednou z najznámejších foriem praktizovania modlitby srdca je opakovanie vety: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Práve mnísi dôkladne overili tento prostriedok na dosiahnutie cieľa – vnútorného pokoja. Niektorí túto modlitbu opakujú aj 14-tisíckrát denne, čím sa stala stabilnou súčasťou ich bytia. Táto forma modlitby nedáva veľa priestoru našim slovám, ale chce, naopak, vytvoriť priestor pre slovo Boha adresované človeku.
Hesychastická literatúra obsahuje rôzne rady o držaní tela a predovšetkým dýchaní, zamerané na podporu koncentrácie. Telo má svojím držaním podporovať duchovné zladenie so srdcom ako centrom ľudskej bytosti a sídlom duše. To sa dá urobiť napríklad tak, že sa modliaci človek fyzicky zarovná so stredom svojho tela, pupkom. Toto však nie je nevyhnutnou súčasťou hesychastickej modlitby. V značnej časti hesychastickej literatúry sa pohľad na pupok neobjavuje alebo je odmietaný, pretože pupok je sídlom vášní.
Už v čase spomínaných sporov o hesychazmus v 14. storočí bolo zízanie na pupok zahrnuté do kritiky opozičných strán. Napríklad Barlaam z Kalábrie opísal hesychastických mníchov hanlivo ako „pupkové duše“ alebo „ľudia s dušou v pupku“.
Odhliadnuc od tejto kritiky však hesychazmus cieli tam, kam chce dôjsť každý človek – k vnútornému pokoju. „Keď chceš nájsť vnútorný pokoj, potom si pri každej svojej činnosti polož otázku – Ja, kto som ja?“ radili už púštni otcovia prvých storočí. Táto otázka nás oslobodzuje od nánosov na našej pravej identite, ktorých pôvodcami sú iní ľudia alebo diktát doby. V púšti dnešného odcudzenia, straty zmyslu i samého seba je táto otázka jedným z najlepších receptov, ako nájsť skutočný a trvalý vnútorný pokoj.
