Pred mnohými rokmi som v jednej galérii videl alternatívne vyobrazenie scény Poslednej večere. Na obraze sedeli ženy, z ktorých na stôl vytekala krv. Oslovil som kurátora výstavy a vyjadril veľké výhrady, že tento pomyselný symbol toho, čo Ježiš urobil vo Večeradle, je zobrazený takým dehonestujúcim spôsobom. Dostal som mrazivú odpoveď: „My sa predsa na Slovensku neviažeme na žiadne konkrétne náboženstvo.“ Máme si vraj zvykať, že sa vždy nemusí rešpektovať to, čo si myslíme my v Cirkvi.
Kladiem si otázku, prečo Posledná večera od Leonarda da Vinciho dlhodobo vyvoláva potrebu vyobrazovať ju iným než biblickým spôsobom, dehonestáciu pritom nevynímajúc. Z histórie poznáme udalosť, keď v refektári kláštora, v ktorom je da Vinciho známy obraz namaľovaný, sa Napoleonovi vojaci pretekali v triafaní sa tehlami do apoštolov na obraze Poslednej večere. Nepomohol ani osobitný Napoleonov dekrét, podpísaný na kolene, ktorý mal zabezpečiť osobitnú ochranu vzácneho umeleckého diela.
Načrime však hlbšie do histórie. Keď Leonardo maľoval slávny obraz, žil nemorálnym životom. Jeden bohoslovec, ktorý v kláštore v čase Leonardovej tvorby býval, dosvedčil jeho veľmi pomalú prácu. Koniec-koncov, da Vincimu trvalo štyri roky, kým fresku Poslednej večere namaľoval.
A poďme ešte ďalej. Pri samotnej Poslednej večeri predsa sedel aj apoštol Judáš, ktorý z nej odišiel, aby svojho Majstra zradil.
Rozhorčovať sa nad potupením posvätenej scény Poslednej večere je vonkoncom legitímne. Ako kresťania sme oprávnení ohradiť sa: „Nerobte z posvätnej scény ani paródiu, ani frašku, ani ju ideologicky nezneužívajte!“ Jedným dychom však treba povedať, že by bolo chybou ustrnúť len v tejto kritike a rozhorčení. Samotného Leonarda jeho obraz totiž dobehol. Na konci života prijal sviatosti Cirkvi. Dokonca jeho životopisci dosvedčujú, ako slávny umelec žiadal, aby ho – takmer bezvládneho – pri prijatí Eucharistie zdvihli.
Musíme ísť ďalej, pohoršovať sa a kritizovať nestačí. Úmysel autora bolo predsa vyobraziť Pána Ježiša so sklopeným pohľadom vo chvíli, keď hovorí tú známu vetu: „Jeden z vás ma zradí.“ (Jn 13,21) Ísť ďalej znamená uznať, že tieto slová môžu patriť aj mne. Aj ja patrím medzi tých, ktorí zrádzajú Ježiša. Kritika môže byť únikom pred faktom, že to ja sám dehonestujem Pánovu večeru, keď Eucharistiu prijímam do zatvrdeného, nekajúceho srdca.
Ani Paríž, ani Miláno, ani Jeruzalem neprekoná hrôzu toho, keď na sprítomnenie Pánovej večere prichádzame s nekajúcim srdcom. Toto je jej skutočné potupenie, dehonestácia.
Napriek tomuto potupeniu však Ježiš ide ďalej a vstáva z mŕtvych. Ozrejmuje to prirovnanie o zlatom zrnku, na ktoré môžeme nahádzať tony blata, no napriek tomu zlaté zrnko zostane zlaté. Blato sa, naopak, nedá pozlátiť. Ježiš, ktorý je zachytený na da Vinciho obraze je Víťaz, je živý a prítomný medzi nami. Nie je len postavou na dávnom obraze alebo v starých zvitkoch. On je tým akoby „zlatým zrnkom“, ktoré môžeme zahádzať blatom, ale aj tak stále zostáva zlatý, teda stále je Víťazom nad smrťou – aj nad tou mojou.
Všimnime si medzi postavami na obraze Poslednej večere apoštola Tomáša, ktorý je znázornený s prstom ukazujúcim nahor. Je to ten istý prst, ktorý sa dotkol Ježišových oslávených rán, keď ho Kristus k tomu vyzval, po čom nasledovalo Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28)
Scéna, na ktorej sa odohrala olympijská dehonestácia scény Poslednej večere, tam už nie je. Zostal však most, na ktorom sa odohrala. Aj tento symbol prehovára svojou rečou. Most medzi nami a Ježišom Kristom stále stojí. Stále k nám prichádza a nechce zostať len postavou na obraze, ale chce vstúpiť a žiť v našich konkrétnych životoch a vzťahoch.
