11. septembra oslávil deväťdesiat rokov estónsky skladateľ Arvo Pärt. Naša doba sa často javí ako pustatina, v ktorej niet veľkých majstrov. Vo výtvarnom umení už nestretávame Fra Angelica ani Michelangela, v hudbe nepočuť Bacha ani Mozarta, v literatúre nečítať Dostojevského ani Shakespeara. Akoby sa krása vytratila, akoby umenie stratilo svoj prameň. Na tom, že krása je v kríze, sa vieme zhodnúť. No povedať, že jej už vôbec niet, by bolo nespravodlivé. Jej hlas sa ešte ozýva – tichšie, ale čisto. Jedným z dôkazov je aj dielo Arva Pärta.
Začínal ako odvážny experimentátor, skúšal dodekafóniu a seriálne štruktúry, no rýchlo vycítil, že tieto techniky sú ako zrkadlá bez odrazu. Všetko bolo vypočítané, nič nebolo živé. Keď napísal skladbu Credo (1968), kde spojil Bachovu hudbu s vyznaním viery, spravil krok, ktorý mu priniesol mlčanie. Na niekoľko rokov takmer zmizol.
Počas svojho niekoľkoročného ústrania sa obrátil k starým a často už zarasteným, no stále živou vodou tečúcim prameňom: ku gregoriánskemu chorálu, k polyfónii stredoveku a renesancie. Prešiel púšťou, v ktorej človek stojí iba so svojím hladom a tichom. A práve tam sa narodil nový Pärt – asketický, hlboký, hovoriaci jazykom, ktorý nazval tintinnabuli. Jednoduchým ako kvapka rosy a pritom nesmierne plodným.
Pärt hovorí, že hudba sa začína v tichu. Ticho nie je prázdne, ale plné, podobné zemi, z ktorej klíči semeno. „Človek musí túžiť byť takýto a potom príde všetko samo. Dostanete uši, aby ste počuli, a oči, aby ste videli,“ povedal v jednom zo svojich rozhovorov. Hudba preňho nie je výsledkom vôľového úsilia ani techniky, ale plodom vnútorného stíšenia. Človek sa musí stať prázdnym, aby ním mohla zaznieť večnosť.
Keď prvýkrát počul gregoriánsky chorál, mal pocit, že stojí na prahu niečoho nepoznaného. „Bol som ako márnotratný syn,“ spomína. „Nemal som nič, nedosiahol som nič. A keď som počul tento spev, vedel som, že musím začať od nuly.“ Chorál mu ukázal cestu k čistote, k melódii, ktorá nie je ozdobou, ale hlasom duše. V starých spevoch objavil „tajomstvo dvoch či troch tónov“ – pravdu, že aj minimálny pohyb dokáže otvoriť nekonečný priestor. Hudba sa preňho stala návratom domov, k pôvodnému hlasu, ktorý sa neprestáva modliť.
Štýl tintinnabuli sa skladá z jednej melodickej línie a trojzvuku, ktorý ju sprevádza ako tieň. Navonok je asketický, ale vnútri plný. Melódia je ako ľudský hlas – hovorí, plače, mlčí – a trojzvuk je ako chrám, ktorý ju obklopuje. V skladbe Für Alina (1976) počujeme iba zopár tónov, predĺžených pedálom. Zdalo by sa, že je to nič, ale v tejto „ničote“ sa rodí vesmír. Zo zdanlivého mlčania vyrastá prízračný zbor, akoby sa ticho samo stalo ozvenou nekonečna. Hudba, ktorá sa nevnucuje, iba trpezlivo čaká, až sa jej ucho dotkne.
Preto jeho hudba nikdy nie je iba hudbou. Je to akt viery. V orchestrálnych partitúrach často nachádzame pod nástrojovými hlasmi liturgické texty, akoby husle a flauty samy šepkali modlitbu. Hudba sa stáva predĺžením liturgie, modlitbou bez slov. Preto skladby ako Passio, Te Deum či Da pacem, Domine nepôsobia ako koncertné čísla, ale ako ikony. Nie sú na obdiv, ale na kontempláciu. Sú to okná otvorené do večnosti.
Pärt hovorí, že jeho ideálom je melódia s nekonečným hlasom, ktorá sa nikdy nekončí, ako nepretržitý prúd myšlienok. Hudba preňho nie je uzavretá forma, ale reč duše, ktorá sa obracia k Bohu. A práve ticho je jej kľúčom. Bez ticha by bola len hlukom, ale z ticha sa stáva slovom, ktoré nepotrebuje vysvetlenie.
Pozoruhodné je, že Pärtovu hudbu milujú nielen kresťania, ale aj tí, ktorí sa nepovažujú za duchovne založených. Vysvetlenie je jednoduché: v jeho hudbe niet ideológie, iba skúsenosť, ktorá je vlastná každému – túžba po dobrote, po pravde, po svetle. Všetci sme stvorení pre tento hlas, a preto ho poznávame, hoci ho možno nevieme pomenovať.
Arvo Pärt ukázal svetu, že hudba môže byť modlitbou. Že nie je iba estetickým zážitkom, ale cestou k Bohu, k pravde a k pokoju. V jeho skladbách cítime, že ticho nie je prázdne, ale plné, že každý tón je ako dych, ktorý nás približuje k večnosti.
Keď počúvame jeho diela, je to akoby sa pred nami otváral chrám bez múrov, v ktorom aj náš nepokoj dostáva hlas a premieňa sa na modlitbu. Hudba tu nie je ozdobou života, ale jeho skrytým stredom. A možno práve preto v našej roztrieštenej a unavenej dobe znie tak neodolateľne.
