Aj v Jubilejnom roku nádeje, keď kroky mnohých pútnikov vedú do Večného mesta, sa zúčastnil na púti na „najkrajšie miesto na svete“. Tak vo svojom úvodnom príhovore k pútnikom na palube lietadla smerujúceho z bratislavského letiska do Lúrd predstavil otec Ján Hudec, farár bratislavskej farnosti Blumentál, ich cieľovú destináciu. Sám ju navštívil úctyhodných 82-krát a netají sa, že by rád dosiahol okrúhlu stovku. O Panne Márii, o duchovnom i fyzickom uzdravení, o kardinálovi Tomkovi i o tom, prečo sa do Lúrd neustále vracia, sme sa s ním porozprávali priamo na palube lietadla.
Otec Ján, spomínate si ešte na svoju prvú cestu do Lúrd? Kedy to bolo a čo vás priviedlo práve na toto mariánske miesto?
Spomínam si veľmi dobre – na taký okamih sa nedá zabudnúť. Bolo to 17. októbra 1994, keď sme zorganizovali prvú leteckú púť do Lúrd zo strednej Európy. Symbolicky 17. októbra 2008 sme sa tam vrátili pri jubilejnej púti k 150. výročiu zjavení Panny Márie.
Prečo sú práve Lurdy vašou srdcovou záležitosťou?
Asi to bolo vo mne od detstva. Keď som bol malý, často som videl obrázky a diapozitívy o zjaveniach v Lurdoch. Uchvátilo ma to miesto, príbeh svätej Bernadety i postava Panny Márie.
Ako chlapec som sa pýtal: „Kedy sa tam ja dostanem?“ A vtedy mi niečo pošeplo: „Neboj sa, ešte sa tam dosť nachodíš.“ A dnes môžem povedať: Bol som tam už 82-krát.
Ako sa vaše púte do Lúrd menili v priebehu rokov?
Veľmi. V 90. rokoch to bolo niečo nové a veľkolepé – množstvo pútnikov, úzke uličky, radosť aj obdiv. Boli sme prví zo Slovenska, komu sa podarilo vypraviť lietadlo do Lúrd z bývalého východného bloku.
Postupne sa však menila doba aj atmosféra. A keď ochorela a zomrela moja mama, Lurdy dostali pre mňa úplne iný rozmer – duchovný. Tam som sa naučil modliť sa hlbšie, úprimnejšie. Uvedomil som si, aký hlboký zmysel má bolesť, strata a obeta.
Takže po tej osobnej strate ste Pannu Máriu začali vnímať ako nebeskú Matku viac…
Presne tak. Keď som prechádzal ťažkým obdobím, povedal mi vtedy biskup Dominik Tóth: „Janko, teraz musíš povedať sebe to, čo kážeš druhým, keď majú trápenie, tragédiu a smrť.“ Tieto slová ma sprevádzajú dodnes.
Lurdy sú známe ako miesto uzdravenia tela aj duše. Zažili ste niečo, čo by ste nazvali zázrakom?
Keby som to všetko zapisoval, dnes by z toho bola hrubá kniha. Poznám mnohých ľudí, ktorí prišli do Lúrd s ťažkými diagnózami a dnes žijú plnohodnotný život. Oni sami svedčia: „Zažili sme v Lurdoch zázrak.“ Lekári to nevedia vysvetliť, hoci neveriaci by povedali, že je to náhoda. Ja však viem, že to boli Lurdy a Panna Mária.
Máte nejakú spomienku, ktorá vám utkvela v srdci najviac?
Áno, to bola jedna z najkrajších pútí. Pri 150. výročí zjavení v roku 2008 sa na nej zúčastnilo približne deväť lietadiel a tri tisícky pútnikov zo Slovenska – niečo, čo sa už nezopakovalo. Otec kardinál Jozef Tomko prišiel s veľkou radosťou. Jeho dôstojnosť, láskavosť a slová k chorým i zdravým boli pre nás všetkých veľkou školou viery. Jeho homília mala obrovský ohlas a dodnes si ju uchovávame aj na videu.
Sprevádzali ste už tisíce pútnikov. Čo sa podľa vás v človeku zmení, keď prejde cestou viery v Lurdoch?
Zmení sa veľmi veľa. Pamätám si jedného pána, ktorý nebol veriaci. Po tom, čo stál pri jaskyni, mi povedal: „Niečo akoby mi hovorilo: Poď veriť.“ A on neprotestoval. To je niečo hlboké, dotyk Boha, ktorý človeka osloví, aj keď sám nevie ako.
Máte v Lurdoch svoje obľúbené miesto, kam sa vždy radi vraciate?
Určite je to Jaskyňa zjavenia. Dotknúť sa jej stien, vidieť, ako po nich stekajú „slzy Panny Márie“ – to je pre mňa zakaždým rovnaký zážitok ako počas primičnej svätej omše. Každá svätá omša tam má neopakovateľnú silu.
Ste známy ako „rekordér“ v počte pútí do Lúrd. Čo pre vás tento fakt znamená?
Nič mimoriadne. Skôr pokoru. Cítim sa ako „nehodný medzi nehodnými“. Po toľkých púťach by som už možno mal byť svätý – a stále mám pred sebou dlhú cestu. Ale keby nebolo Lúrd, neviem, ako by som prežil mnohé ťažké chvíle života.
Ako reagujú ľudia, keď sa dozvedia, že ste tam boli už 82-krát?
Najčastejšie sa pýtajú: „A čo tam ešte stále hľadáte?“ Ja hovorím: „Vždy niečo nové.“ Najväčšiu radosť mi robí nočná krížová cesta so sviečkami po medzinárodnom ruženci. To ticho, modlitba, svetlo – vtedy sa s pútnikmi delíme o to najhlbšie, čo v sebe máme.
Aké posolstvo by ste chceli odovzdať tým, ktorí v Lurdoch ešte nikdy neboli?
Ak sa človek trápi, ak hľadá zmysel a nádej, nech príde. Každý rok, prvý májový víkend, chodíme s Maltézskou pomocou na medzinárodnú púť. Vidím, ako sa dobrovoľníci obetujú pre chorých, ako im dávajú svoju silu i srdce.
Nikdy sa nestalo, že by niekto, kto túžil ísť, nemohol – vždy sa nájdu ľudia, ktorí pomôžu. Lurdy sú miesto, kde sa dotýka nebo zeme.
A chystáte sa už na svoju 83. púť?
Ak Boh dá, určite. Opäť 1. mája, s Maltézskou pomocou. Budem čakať a prosiť, aby ma vzali. Lebo tam, kde slúžime chorým a slabým, sa deje Božie dielo – ako hovorila Matka Tereza – „v tichosti a pokore“.
