Rímskokatolícka cirkev si 28. februára pripomína blahoslavenú Villanu de’Botti, ženu, ktorej životný príbeh je dôkazom toho, že aj z najväčšej márnivosti môže vzísť svätosť. Táto florentská svätica, matka, vdova, mystička a členka Tretieho rádu svätého Dominika je dnes patrónkou svojho rodného mesta.
Villana sa narodila v metropole Toskánska v roku 1332 ako dcéra bohatého obchodníka Andreu di Lapo de’Bottiho. Už ako dieťa prejavovala neobyčajnú zbožnosť. Vo veku trinásť rokov sa pokúsila utiecť z domu, aby vstúpila do kláštora. Jej otec však nesúhlasil a prinútil ju vrátiť sa domov. Aby zabránil ďalším pokusom o vstup do rehole, v júli 1351 ju vydal za Rosso di Piero Benintendiho.
Po sobáši sa Villana výrazne zmenila. Ponorila sa do sveta márnivosti, prepychu a zábavy, pričom sa postupne na míle vzdialila od zbožnosti z detských čias. Žila v blahobyte a všetko nasvedčovalo tomu, že ju úplne pohltili svetské radovánky.
Avšak jedného dňa, keď sa pripravovala na spoločenskú udalosť, oblečená v nádherných šatách s perlami a drahokamami, pozrela sa na seba do zrkadla, no namiesto svojho odrazu uvidela démona. Iná verzia príbehu hovorí, že uvidela svoju poškvrnenú dušu. Táto desivá vízia sa jej zjavila v každom zrkadle, do ktorého sa pozrela.
Villana bola touto skúsenosťou otrasená natoľko, že roztrhla drahé šaty a obliekla si najjednoduchšie rúcho, ktoré našla. Následne sa ponáhľala do dominikánskeho Kostola Santa Maria Novella, kde sa so slzami v očiach vyspovedala a poprosila o duchovné vedenie.
Villana potom vstúpila do Tretieho rádu svätého Dominika, no zároveň zostala verná manželským povinnostiam. Vo všetkom, čo robila, hľadala Božiu vôľu. Trávila voľný čas modlitbou, štúdiom Svätého písma — osobitne si obľúbila listy svätého Pavla — a čítaním životopisov svätých. Často konala pokánie a snažila sa žiť asketickým životom, no jej rodina a najmä manžel ju neraz zastavili, keď sa rozhodla žobrať na ulici pre chudobných.
Boh Villanu obdaril mystickými zážitkami — počas svätej omše mávala extázy a vízie Panny Márie a svätých. Jej duchovné dary však neboli vždy prijaté s pochopením. Niektorí ju očierňovali a posmievali sa jej, no s odstupom času aj tí najväčší kritici uznali, že je žijúcou sväticou.
Po smrti manžela zostala vdovou, no namiesto toho, aby upadla do smútku, ešte viac priľnula k modlitbe a službe druhým. Keď 29. januára 1361 zomierala, požiadala, aby jej čítali z Pašií. Zomrela v tichosti pri slovách Písma: „Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Jn 19,30)
Jej telo preniesli do kostola Santa Maria Novella, kde sa zhromaždili veľké zástupy veriacich, aby sa s ňou rozlúčili. Davy boli také veľké, že pohreb nemohli uskutočniť celý mesiac, pretože ľudia sa snažili získať aspoň kúsok z jej rúcha ako relikviu. Nakoniec bola pochovaná v mramorovej hrobke, ktorú vytvoril známy sochár Bernardo Rossellino (1409 – 1464).
Villana bola pre svoj príklad pokánia a svätého života uctievaná ako svätica už krátko po smrti. Jej miestny kult oficiálne potvrdil pápež Lev XII. 27. marca 1824, čím bola uznaná za blahoslavenú.
Príbeh florentskej rodáčky je povzbudením nielen pre súčasných mužov, ktorý pri pohľade na ňu vidia dôkaz toho, že Božia milosť dokáže zmeniť aj dnešné „nákupné maniačky“. 😊
Blahoslavená Villana de’Botti, oroduj za nás!
