Všetci sme chodievali na školské výlety. A pamätáme si, ako sme hneď po nastúpení do autobusu z nejakých neznámych dôvodov mali potrebu vytiahnuť nabalenú desiatu a zjesť ju skôr, než bolo treba. A občas sa stávalo, keď si niekto desiatu zabudol.
A vtedy prišiel pekný moment: niektorí spolužiaci si to všimli. Vidia tú bezradnosť – všetci jedia, len ja nemám čo, lebo som si zabudol desiatu. Niekto vezme svoj chlieb, rozlomí ho a povie: „Daj si. Zober si polovicu z môjho.“
Predstavme si však, že ten, kto si zabudol desiatu, by sa na ten chlieb pozrel a povedal: „Veď to je úplne tá istá desiata, akú som si zabudol doma. Je tam saláma, paprika, paradajka, maslo – presne taký istý chlieb.“ Lenže my vieme, že úplne to isté to nie je.
V tom chlebe, ktorý mi dal spolužiak alebo spolužiačka, je totiž pridaná hodnota. Keď si desiatu donesiem sám, mám ju pod kontrolou. Ale keď ju zabudnem a niekto druhý si to všimne a podá mi svoj chlieb, je v tom niečo viac – všímavosť, dobroprajnosť, ochota zrieknuť sa niečoho svojho pre druhého. Ten chlieb síce vyzerá rovnako, ale je v ňom pridaná hodnota lásky.
Všimnime si podobný moment v evanjeliu. Ježiš sa pýta, kto nasýti tisíce ľudí. A zrazu apoštol Ondrej spomenie niečo, čo na prvý pohľad nedáva zmysel: že je tam chlapec, ktorý má niekoľko jačmenných chlebov a pár rýb.
Načo to vôbec spomína? Veď ide o obrovský zástup. A ešte k tomu evanjelium používa zdrobneninu – nejde len o chlapca, ale o chlapčiatko. Má len tie najjednoduchšie, najchudobnejšie chleby. Pre taký veľký zástup je to nič. Dokonca ani preňho samého to nie je veľa.
A práve tu prichádza moment, keď váhame, či to má vôbec zmysel. Či to málo, čo máme, môže byť použiteľné.
Boh však potrebuje práve to malé, čo máme. Potrebuje našu spoluprácu – možno je to len jedno percento z celého výsledku. Nevieme, ako tomu chlapčiatku vysvetlili, aby sa zrieklo svojej desiatej. Možno mu povedali: „Pozri, títo ľudia sú hladní, daj nám svoje chlebíky a ryby.“
A on sa ich zriekol. Dal všetko, čo mal. A v Ježišových rukách sa z toho stal zázrak – zázrak lásky.
Aj nám Ježiš hovorí: ak sa cítiš malý, ak máš pocit, že nedokážeš nič alebo len veľmi málo, odovzdaj to mne. Povedz: „Pane, toto je moja kvapka pre dnešný deň – jedno dobré slovo, jedna modlitba, jeden telefonát, jeden skutok lásky.“
Keď odovzdáme svoje malé, svoje „takmer nič“, ale s vierou a láskou, Ježiš to rozmnoží a požehná. A stane sa z toho veľký dar pre druhých.
Spomeňme si na príbeh človeka, ktorý vystupoval z výťahu. Stretol suseda, ktorý mu povedal: „Vy ste mi zachránili život.“ On odpovedal: „To musí byť omyl, ja si ani nepamätám, že by sme sa poznali.“ A sused mu vysvetlil: „Minule ste ma pri výťahu pozdravili a krátko sa usmiali. Ja som vtedy odchádzal s úmyslom vziať si život. Ale váš úsmev mi dôvod žiť vrátil.“
Čo môže spôsobiť jeden úsmev? Čo môže jeden pozdrav? Jedno povzbudivé slovo? Môže veľmi veľa – ak je dané s láskou, s vierou, s Ježišom.
Ak sa cítime malí a nepatrní, ak sa nám zdá, že robíme len drobné skutky lásky, je to v poriadku. Len ich odovzdajme. Ježiš ich rozmnoží a premení na požehnanie.
Preto mu dnes povedzme: „Pane, odovzdávam ti svoju maličkosť, to málo, čo viem a dokážem. Ty to požehnaj.“
Urobme to s vierou. A Pán to požehná.
