Gréckokatolícka cirkev si 11. mája pripomína človeka, ktorý prešiel všetkými stanicami bolesti 20. storočia, a predsa zostal pokojne verný Kristovi.
Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup, sa narodil 21. apríla 1904 v Hrabskom pri Bardejove. Detstvo mu poznačila tragédia: otec Vasiľ, zvonár v miestnom chráme, zahynul rok po synovom narodení, keď ho pri zvonení proti búrke zasiahol blesk. Matka Anna, odkázaná sama na dve malé deti, odišla za prácou do Spojených štátov. Vasiľa a Máriu tak prijala rodina Petrenkovcov. V domácnosti plnej liturgického spevu a ľudovej zbožnosti sa v chlapcovi rodilo hlboké presvedčenie, že kňazstvo nie je kariéra, ale služba. Malého Vasiľa sa ujal kňazský strýko Demeter Petrenko v Oľšavici a práve tam sa zrodila jeho láska k byzantskému obradu.
Gymnaziálne roky strávil v Bardejove a na Evanjelickom gymnáziu v Prešove. Vynikal mimoriadnou pamäťou a ústnym prejavom. Po maturite nastúpil do prešovského kňazského seminára. Keď matkine listy z Ameriky naliehali, aby po vysviacke prišiel slúžiť rusínskym prisťahovalcom v Pittsburgu, zasiahla tajomná Božia pedagogika: niekoľko ťažkých zápalov a hospitalizácií mu znemožnilo cestu cez oceán. „Boh chcel, aby som zostal pri svojich,“ napísal neskôr.
Kňazskú vysviacku prijal 3. februára 1929 a už o niekoľko mesiacov ho poslali do Prahy, kde sa pustil do neľahkej úlohy: založiť prvú gréckokatolícku farnosť. Československá metropola rástla a tisíce gréckokatolíkov – Podkarpatorusínov, Haličanov i Slovákov – nemali vlastnú duchovnú správu. Hopko začal od nuly: prenajal si skromný byt a veriacich zhromažďoval v Kostole svätého Klimenta. V Prahe zjednocoval migrantov, založil Spolok gréckokatolíckych študentov a stal sa vyhľadávaným spovedníkom. Chudobu bral doslova: ubytovával bezdomovcov a svoj honorár posielal rodičom chudobných seminaristov.
V roku 1936 sa vrátil do Prešova. Biskup Pavol Gojdič ho vymenoval za seminárskeho špirituála a neskôr za tajomníka. Popritom vyučoval pastorálnu i morálnu teológiu na bohosloveckej škole a s nesmiernym elánom navštevoval farnosti. Vo všetkom ho poháňala túžba, ktorú vyjadril slovami Kristovej veľkňazskej modlitby: „Aby všetci jedno boli.“
Keď bol biskup Gojdič v Ríme, spravoval eparchiu. Svätej stolici padla do oka jeho pracovitosť i jazyková výbava, a tak 2. januára 1947 vymenovala 32-ročného teológa za titulárneho biskupa midilenského a pomocného prešovského vladyku. Konsekrácia 11. mája 1947 v prešovskej katedrále sa stala manifestáciou jednoty katolíkov Československa, ktoré už stále viac ovládali komunisti: spolu s Gojdičom kládli na mladého biskupa ruky rímskokatolícky arcibiskup Josef Beran z Prahy i košický biskup Jozef Čársky. Hopko sa pustil do vizitácií, kázal s horlivosťou, no aj s jemnosťou skúseného otca. Osobne vysluhoval sviatosti, podporoval zborové spevy, zakladal Bratstvá Najsvätejšej Eucharistie.
Komunistický prevrat vo februári 1948 obrátil všetko naruby. Na jar 1950 došlo k likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi. V noci z 27. na 28. apríla biskupské sídlo i seminár obsadili ozbrojené jednotky. Hopko s Gojdičom dostali ponuku: buď prestúpia k pravoslávnym, alebo nech počítajú s väzením. Ich odpoveď bola tichá, no pevná: „Našu vernosť Rímu nám z hrude nik nevytrhne.“ Ešte v máji odvliekli Hopka do internačného strediska v Báči. Po presunoch do Hlohovca a Ruzyně sa začali kruté výsluchy, medzi ktorými väzeň musel stáť v samotke desať hodín bez pohnutia a spať na studenej zemi. V októbri 1951 vojenský súd v Bratislave vyniesol rozsudok: 15 rokov odňatia slobody za údajné velezradné kontakty s Vatikánom, k tomu vysoká finančná pokuta a konfiškáciu majetku. Putoval cez väzenia Ruzyň, Ilava, Leopoldov i Valdice, kde pracoval ako obšívač matracov či balič vriec.
Ľadové cely zhltli trinásť a pol roka jeho života. Chorôb pribúdalo: ťažká cukrovka, astma, opuchy nôh, depresia. „Iba modlitba breviára a tichý rozhovor s Ježišom ma držali pri zmysloch,“ napísal neskôr. K prácam v kamennej dielni či vo väzenskom krajčírstve pristupoval ako k obete za jednotu Cirkvi.
Amnestia zo zdravotných dôvodov v máji 1964 znamenala preňho prepustenie, ale nie do slobody: býval v Charitnom domove v Oseku u sestier svätého Vincenta, súc stále pod dohľadom Štátnej bezpečnosti. Sestry ho volali „náš zlatý vladyka“ a svedčili, že hoci chodil o palici, nikdy nevynechal spoločnú liturgiu a strávil hodiny v spovednici.
Pražská jar 1968 priniesla obnovu Gréckokatolíckej cirkvi. Politické uvoľnenie mu umožnilo vrátiť sa na východné Slovensko a ako svätiaci biskup znovu vysviacal kňazov a posilňoval zdecimované farnosti. Hoci bol telesne zlomený, duchovne žiaril: v každej homílii pripomínal, že jednota s Rímom je cestou k plnej jednote s Bohom.
Normalizácia však znovu pritiahla skrutky: tajná polícia mu sledovala každý krok, každé cestovanie musel hlásiť, no on si zachoval vnútorný pokoj.
Zomrel 23. júla 1976 v Prešove. V Katedrále svätého Jána Krstiteľa ho pochovali vedľa biskupa Gojdiča. Už vtedy mu položili na hrob nápis „Mučeník jedného srdca a jednej mysle“.
Pápež Ján Pavol II. ho 14. septembra 2003 v bratislavskej Petržalke vyhlásil za blahoslaveného hieromučeníka. Jeho relikvie odpočívajú v krypte prešovskej Katedrály svätého Jána Krstiteľa, kde sa k jeho ochrane utiekajú chorí i kňazi prosiaci o vernosť povolaniu. V Bardejove, Stropkove, Snine i v Nižnom Orlíku stoja chrámy nesúce jeho meno.
Blahoslavený Vasiľ Hopko zostal živým svedkom vernosti navzdory tlaku systému. Svojím biskupským mottom „Da vsi jedino budut“ žil do posledného dychu. Zanechal nám testament napísaný krvou: Jednotu nemožno vynútiť mocou, ale vytrpieť láskou. V čase, keď sa znovu ozývajú hlasy rozdeľujúce Východ a Západ, je jeho život dôkazom, že najpevnejším mostom je svätosť.
