Od určitého času sa vo svojom – a nielen náboženskom – slovníku vedome vyhýbam slovám boj, bojovať, Boží bojovník, duchovné zbrane… A to nielen pre vojnu na Ukrajine, v Palestíne či iných častiach sveta, kde reálne rinčia zbrane, ale aj pre skúsenosť bojovnosti mnohých v čase covidu proti rúškam a očkovaniu či bojovnosti niektorých proti možnosti prijímania Eucharistie na ruku, či bojovnosti niektorých voči všetkému…
Bojujeme za kresťanské hodnoty, bojuje sa proti progresivizmu, nehovoriac o vulgárnej bojovnosti na internete. Prečo s tým mám problém? Skúsim to vysvetliť.
Uveril som v Boha, ktorý je Láska, ktorý nás miluje do krajnosti, až tak, že za nás položil svoj život, a ktorý aj nás pozýva, aby sme sa milovali navzájom, aby sme si preukazovali lásku službou a odpúšťaním. Uveril som v Lásku a nedokážem si ju spojiť s bojovnosťou. Láska a boj mi nijako nejdú spolu. Je to ako svetlo a tma, nemôžu existovať vedľa seba, jedna druhú vylučujú. Za lásku nemôžem bojovať, nemôžem si ju vynucovať, môžem ju len darovať alebo prijať… slobodne, pokorne, nie bojovne či nasilu.
Niekto mi teraz právom môže oponovať: „Ale čo dnešné evanjelium, v ktorom Ježiš hovorí o tom, že neprišiel darovať pokoj, ale rozdelenie?“ Viem si predstaviť, ako mnohých našich „bojovníkov“ tieto slová tešia. Priznám sa, ja si radšej čítavam Ježišove slová o láske, pokoji a odpustení ako veľkonočnom dare. Tieto slová o rozdelení chápem tiež jedine v súvislosti s Ježišovým posolstvom lásky. Ani toto najušľachtilejšie posolstvo nedokážu všetci prijať, pochopiť, mnohí sú proti nemu. Napíšete neškodný pozitívny status na internete a aj ten dokáže u niekoho vyvolať agresívnu reakciu.
Rozdeľovať nie je Božím plánom. Veď Najsvätejšia Trojica je jednota. Ak Ježiš hovorí o rozdelení, hovorí o realite našej ľudskej slabosti a hriechu, na ktorú nemôžeme byť hrdí. Lebo Boh je láska (1 Jn 4,8) a my všetci sme predsa jeho deti.
