Smrť pápeža František na Veľkonočný pondelok vlani 21. apríla uzavrela pontifikát, ktorý mnohým opäť viac priblížil pápežstvo. Nie ako vzdialenú inštitúciu neprístupnú za múrmi Vatikánu, ale ako službu človeku – konkrétnemu, živému, zraniteľnému.
Argentínsky pápež bol nielen hlavou 1,4 miliardy katolíkov, ale aj človekom jednoduchých gest. Od prvého momentu – keď sa po zvolení objavil bez tradičného honosného odevu a namiesto veľkých slov povedal len obyčajné „Dobrý večer“.
Práve týmto pozdravom sa začalo aj nejedno jeho osobné stretnutie. Vrátane toho, ktoré zažil vatikánsky novinár Salvatore Cernuzio. Najprv mu počas pápežovej cesty do Iraku v roku 2021 odovzdal list. O niekoľko týždňov neskôr mu zazvonil telefón. „Dobrý večer, tu pápež František,“ ozvalo sa na druhej strane. Tak sa začal vzťah, ktorý prerástol do priateľstva.
Cernuzio pápeža pravidelne navštevoval v Dome svätej Marty, kde František býval namiesto Apoštolského paláca. A často neprichádzal naprázdno – nosil mu jeho obľúbenú zmrzlinu Dulce de Leche. Pápež ju vraj najradšej jedol z kelímka, „lebo sa tam viac zmestí“. Aj v takýchto detailoch sa ukazovala jeho ľudskosť.
Raz mu dokonca zmrzlinu poslali z malej talianskej cukrárne s prosbou o modlitbu. František zavolal majiteľke: „Dobrý deň, tu pápež František. Vaša zmrzlina je výborná, veľmi ma potešila.“ Humor bol jeho prirodzeným jazykom. Vedel ním odľahčiť situáciu, prelomiť bariéry a priblížiť sa ľuďom.
Za úsmevom sa však skrývala aj vážnosť. Svet, ktorý nazýval „treťou svetovou vojnou po častiach“, ho trápil. Konflikty na Ukrajine, v Gaze či v Sudáne niesol vo svojom srdci. Takmer každý večer telefonoval do farnosti v Gaze. Dokonca ju túžil navštíviť aj osobne. Už to nestihol.
Jeho posledné chvíle boli tiché. V skorých ranných hodinách požiadal o pohár vody, poďakoval a ospravedlnil sa za vyrušenie. Jednoduché slová, ktoré ho vystihovali až do konca.
Len o pár sto metrov ďalej spal v tom čase muž, ktorý sa neskôr stal jeho nástupcom – Lev XIV. Ešte ako kardinál Robert Prevost bol pre mnohých neznámy. František o ňom raz poznamenal: „On? To je svätec.“ Nemyslel tým svätosť v zmysle bezchybnosti, ale schopnosť pokojne zvládať zložité situácie a prinášať jednotu.
Aj to bol jeden z Františkových prístupov – Cirkev ako miesto pre všetkých. Jeho známe „Todos, todos, todos“ počas Svetových dní mládeže v Lisabone vyjadrovalo víziu otvorenej Cirkvi, kde má každý svoje miesto. Túto víziu sa snažil pretaviť aj do konkrétnych rozhodnutí, napríklad pri synode o rodine či v dokumente Amoris laetitia.
František bol pápežom, ktorý počúval. Zaujímali ho príbehy ľudí – ich zápasy, problémy, každodennosť. Neostal pri abstraktných ideách. Práve preto dokázal osloviť aj tých, ktorí stáli mimo Cirkvi.
Aj v posledných mesiacoch, keď bol vážne chorý a hospitalizovaný, na seba pútal pozornosť sveta. Nie mocou, ale ľudskosťou. A keď sa napokon ešte raz objavil medzi ľuďmi, prešiel sa v papamobile a požehnal svet, akoby tým povedal všetko podstatné.
Blízkosť. To je slovo, ktoré vystihuje jeho pontifikát najlepšie. A možno práve preto si ho ľudia budú pamätať.
(katholisch.de)
