Ježiš zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. Týchto Dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte. Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ (Mt 10,1-7)
Vždy, keď zaznieva Božie slovo, má čo povedať tým, ktorí ho počúvajú. Ježišova voľba Dvanástich sa netýkala len konkrétnych dvanástich učeníkov. Sú v nej zahrnutí aj všetci pápeži, biskupi, kňazi a diakoni až do konca sveta, ale aj každý veriaci. Lebo každý, kto sa v krste stal súčasťou Kristovho mystického tela, má vo svojom živote svoje vlastné a neopakovateľné poslanie. Lukáš pripomína, že Ježiš „v tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Keď sa rozodnilo, zavolal svojich učeníkov…“ (Lk 6,12-13) Ako prvá vec je teda istota, že v tejto modlitbe som bol zahrnutý aj ja, že aj ja som vymodlený.
Kdekoľvek sa Ježiš ocitol, svojím božsko-ľudským pohľadom videl hmotnú i duchovnú biedu svojich súčasníkov. Videl, ako veľmi potrebujú pomoc a spásu. Mal neobmedzenú božskú moc všetko zmeniť jediným lusknutím prstov. Jeho zázraky to potvrdzujú. Ale rozhodol sa prichádzať k človeku ľudským spôsobom. Teda osobne.
Preto sa aj jeho prirodzené limity čoskoro vyčerpali. Žatva bola veľká. O svoje poslanie a doslova o seba samého sa chcel podeliť s tými, čo v jeho mene a v jeho moci budú tiež prichádzať od človeka k človeku aj tam, kde on nemohol. Neváhal pritom riskovať slabosti hlásateľov svojej radostnej zvesti ani premárnenie draho vykúpených milostí, ktoré vložil do ich rúk.
Prvým krokom pri pohľade na zmorený a bezradný zástup bola Ježišova modlitba. Aj on prosil Pána žatvy, aby mu poslal pomocníkov. Ukázal nám, že keď sa narastajúce potreby začnú zdať neriešiteľné, nie je to výzva vrhať sa do práce s ešte väčším nasadením ani si objednať poradenstvo efektívneho manažmentu. Je to výzva zastaviť sa a modliť sa k Bohu. Pýtať sa ho, aké riešenia má pripravené on a čo tu očakáva odo mňa. A okrem prosby sa spolu s ním aj poobzerať okolo a hľadať, koho mi nie náhodou poslal do cesty. Veď aj on si vyberal apoštolov z tých, čo už boli jeho učeníkmi, z tých, čo mal poruke.
Učeníci dostali potrebnú moc i jasné poslanie. Majú pri tom používať aj zdravý rozum a zbytočne sa nerozptyľovať ani príliš širokým záberom, ani množstvom postranných aktivít. Apoštolát vždy sprevádza aj duchovný boj. Najúčinnejšia a najľahšia obrana kniežaťa temnôt je znemožniť alebo aspoň zoslabiť účinnosť Ježišových spolupracovníkov. Stavia im do cesty rôzne lákadlá, naoko osožné, ba napomáhajúce Božie poslanie.
Napríklad hromadenie apoštolských prostriedkov, veľmi sofistikovanú pastoračnú agendu, prázdne, len naoko zanietené diskusie, budovanie a úpravy prostredia. Prostriedky tu už nenapomáhajú, ale zastierajú cieľ, ktorému by mali slúžiť. Snaha získať všetkých aj nikoho, byť všade, len nie tam, kde ma teraz chce mať Boh. Alebo prílišné spoločenské ohľady. Pred týmto všetkým Ježiš varuje učeníkov vždy, keď ich posiela. Ak sa zdržujem pri tom, čo nie je potrebné, nestihnem to, čo sa čaká práve odo mňa. Môžem sa zdanlivo veľmi usilovať, a aj tak to môže znamenať len veľa vetra. Ak sa často sťažujem, čo všetko nestíham, je to výzva dať na Ježišov príklad a jeho rady.