My kresťania veľmi dobre vieme, čo je zlé, vieme, čo by sme mali robiť, a vieme aj to, že tento svet nám to neuľahčuje. Na každom kroku na nás číha nejaké pokušenie. Ráno veziem deti do školy, a tu mi neohľaduplne skríži cestu ponáhľajúci sa Bolt. Hneď viem, že mu chýba cnosť trpezlivosti, a ja vzplaniem spravodlivým hnevom.
Pre takýchto neohľaduplných vodičov prídem nakoniec neskoro na pracovnú poradu a tam vidím, ako môjmu nadriadenému chýba kresťanská cnosť zhovievavosti, ktorú napokon potvrdí aj absencia milosrdenstva. Ja tak pod ťarchou pridanej práce plačem zo straty vidiny koncomesačných prémií. Zdá sa, že svet je pre kresťana plný prekážok; ak to nie sú kolegovia v práci či neohľaduplní šoféri, tak je to moja najbližšia rodina.
„Lebo keby mi zlorečil môj nepriateľ,
to by som ešte vedel zniesť;
a keby sa nado mňa vyvyšoval ten, čo ma nenávidí,
azda by som sa pred ním skryl.
Ale ty, človeče, ty si predsa mne roveň,
môj dobrý známy, ba dôverný priateľ.
S tebou ma spájal veľmi nežný zväzok;
v sprievode sme kráčali Božím domom,“
znie text Žalmu 55 (v. 13-15).
Ako prežiť vo svete nástrah, krívd a pokušení? Vo svete prenasledovania a vojen, hladu a chudoby? Ako žiť v strachu z finančnej krízy, z horšiaceho sa zdravia a stále bližšej tretej svetovej vojny?
V Antiochii, jednom z najvýznamnejších miest Rímskej ríše, sa črtá odpoveď. A tak ako sa dnes stretávajú kňazi vo Vatikáne a tam spoločne „synodujú“, synodovali aj biskupi o živote Cirkvi, Kristovej nevesty, aj pred 1 500 rokmi. Stretnutie sa odohrávalo v najväčšom chráme. V ten deň bol hlavným prednášajúcim biskup Nonnus. Na námestí pred chrámom sa zhromaždilo veľké množstvo ľudí. Boli tam biskupi, ktorých tam pritiahla ich povinnosť, a bolo tam aj množstvo okoloidúcich, ktorých pritiahla zvedavosť.
Všetko išlo tak, ako malo. Organizátor synody sa tešil z dobrého kazateľského výkonu hlavného rečníka, ktorý odčítal z nemých a sústredených pohľadov nielen vzdelaného kléru, ale kvalitu slov vyčítal aj z tvárí jednoduchého ľudu. Všetko išlo tak, ako malo, až dokým tento staroveký kongres nenarušila nečakaná udalosť. Preplnené, tichom prikryté námestie, ktoré počúvalo zbožné slová talentovaného kazateľa biskupa Nonna, prerušila procesia mladých mužov, ktorí sa zámerne rozhodli prejsť týmto námestím. V strede tohto sprievodu sedela na mule krásna mladá žena, zahalená iba svojimi šperkami. Malé množstvo šperkov, ktoré pokrývali jej telo, nebolo prejavom jej skromnosti.
Ťažko mohol konkurovať starý bradatý chlap krásnemu telu exkluzívnej prostitútky. Ťažko mohlo svetlo slova, vychádzajúce z úst prednášajúceho, zatieniť žiaru mladého ženského tela. Všetko zbožné biskupstvo, kňazstvo i mníšstvo cudne sklopilo zrak a začalo pohoršene komentovať túto „konzervatívnu“ mládež (v tých časoch mal pohanský vplyv hlbšie a staršie korene ako stále mladé kresťanstvo).
Iba oči biskupa Nonna ostali uprené na kurtizánino takmer nahé telo. Klérus, trénovaný na hľadanie chýb druhých, neprehliadol tento Nonnov pohľad, a tak sa už nepohoršoval len na necudnej žene, ale aj na Nonnovom pokrytectve. Sklamaným davom sa šírila skepsa nielen nad drzosťou pohanskej mládeže, ale aj nad pretvárkou hlavného rečníka.
Keď kurtizána prešla námestím, sklopené pohľady kléru sa opäť obrátili na biskupovu tvár.
„To je krásna žena, že?“ opýtal sa Nonnus z pódia. Biskupi, kňazi a mnísi opäť v rozpakoch vyvalili oči nad slovami, ktoré vyšli z biskupových úst, a organizátor synody patriarcha Maximilián začal pochybovať o správnom výbere hlavného rečníka.
„Kiež by som sa ja chcel páčiť Bohu tak, ako sa táto žena túži páčiť ľuďom,“ pokračoval biskup. „Kiež by som toľko času venoval skrášľovaniu svojej duše, ako ona venovala zdobeniu svojho tela,“ dodal a zostúpil z pódia.
Prítomnosť tejto prostitútky odhalila tri pohľady.
Jedny oči neodolali vábeniu ženských kriviek. A čím dlhšie sa na kurtizánu pozerali, tým viac rozpaľovala ich vnútro. Čím viac rozpaľovala ich vnútro, tým viac sa na ňu túžili pozerať. A tak nahé telo zostalo pred očami týchto ľudí ešte dlho potom, ako kurtizána opustila námestie. Skúsený klérus vedel, že musí sklopiť zrak.
Jedni sa desili predstavy, čo by o nich povedali, ak by ich niekto videl hľadieť na túto necudnú ženu; veď duchovný človek má zlo odsúdiť, nie túžobne naň civieť. Iní, múdrejší, poznali svoju slabú a náchylnú dušu, a tak radšej sklopili zrak, aby nepodľahli pokušeniu. Konali rozumne, veď je chvályhodné vyhnúť sa pokušeniu. Je správne dať fľašu whisky preč z bytu, ak mám problémy s alkoholom. Je lepšie mať prázdnu chladničku, ak môj žalúdok nevie, kedy má dosť. Je lepšie vypnúť wifi signál alebo zrušiť dáta na mobile, ak mi virtuálne tváre zakrývajú pohľad na tie skutočné.
Táto antiochijská udalosť nám potvrdzuje, že vo svete, v ktorom žijeme, existuje viacero možností, ako sa na realitu pozerať. Jeden pohľad si vyberá spočinúť očami na skutočnosti, ktorá rozpáli jeho vnútro. Raz je to rozpálenie sa radosťou a slasťou, inokedy vzrušenie strieda smútok, úzkosť a depresia. Tak ako ľudia reagovali na narušenie bohumilej služby v Antiochii 6. storočia, tak i my vnímame, ak nám náš kresťanský život narúša progresívne zmýšľajúca mládež či nie príliš tolerantný a nerozhľadený konzervatívny vidiek. Čítame v novinách o ďalšej blasfémii a o kríze v Cirkvi, ktorá marí našu predstavu o zasľúbenej zemi.
Môžeme odvrátiť svoj zrak, pevne zatvoriť dvere svojich chrámov a tam si vytvoriť svet podľa dobre mienených ideálov. Ale časom zistím, že ani tí najbližší nie sú takí dokonalí, ako sa sprvu javili, a nie celkom dobre zapadajú do tohto elitného spolku, a tak nakoniec skončím v tomto dokonalom raji sám.
A potom je tu tretí pohľad – pohľad biskupa Nonna. Pohľad, ktorý nerozlišuje dobré od zlého, ale vo všetkom stvorenom vidí Boží pozdrav. Tento pohľad my kresťania nazývame kontempláciou.
Pohľad, ktorý presahuje svet fyzického poznania, lebo všetky fyzické javy privádzajú moje oči k Bohu. Svätý Bazil píše: „Videl som toto divadlo prírody, keď som pozoroval dielo tvorenia, a obdivoval som Božiu múdrosť.“ Inde svätý Bazil radí, „aby sme nezostali pasívni k tomu, čo sa nám ponúka“. Ján z Kronštadtu Bazila dopĺňa: „Svet je prejavom nekonečného Božieho milosrdenstva, ale my sa nesmieme upínať na svet, ale na Boha.“
Tento pohľad sa netýka len krásy polonahých ženských tiel, ale aj všetkého, čo nás vyrušuje na ceste k Bohu. Všetkého, čo sa nám zdá, že naše oči odvádza od pohľadu na Boha, všetkého, čo sa nám zdá, že prehlušuje Božie slovo prichádzajúce do našich uší – to všetko môže byť práve tým živým Božím slovom.
Synodálny príbeh má ešte svoj záver. Bol tu ešte jeden pohľad, na ktorý sme zabudli: boli to oči samotnej prostitútky. Keď prechádzala elitou kresťanského sveta, videla pohoršené pohľady, ktoré od nej odvracali zrak, a počula, ako ňou opovrhujú a pohoršujú sa nad jej nie príliš vyberanými spôsobmi. A potom videla jeden pár očí, ktoré sa na ňu pozerali inak – oči biskupa Nonna. Aj keď námestie dávno opustila, Nonnov pohľad mala stále pred očami. Nebol to žiadostivý pohľad mužských očí rozpálených túžbou, ale zároveň to nebol ani pohľad plný opovrhnutia.
Biskupove oči boli zaujaté tým, čo si ešte nikto nikdy nevšimol. A nebolo to jej nádherné telo ani šperky.
Prostitútka neskôr biskupa vyhľadala. A tak ju dnes môžeme volať svätá Pelágia.
Katolícky disident Anton Neuwirth nazval knihu svojich spomienok na obdobie nespravodlivého väznenia a prenasledovania Liečiť zlo láskou. Myslím, že dal do slov to, čo biskup Nonnus hovoril svojimi očami.
