Kto dnes na univerzitách navštevuje kurz filozofie, veľmi rýchlo narazí na vetu, ktorá znie takmer ako neotrasiteľná pravda: „Po Kantovi sú všetky dôkazy Božej existencie definitívne pochované.“ Koniec diskusie. Mnohí to prijmú ako samozrejmosť. No nájdu sa aj takí, ktorí si to jednoducho chcú overiť sami.
Kantovský dogmatizmus ešte aj dnes tvrdí: „Ak niekto verí v silu rozumu, automaticky musí veriť aj tomu, že Kant povedal posledné slovo o Bohu.“ No práve to je paradox. Kantova výzva: „Používaj vlastný rozum!“ sa zmenila na zákaz uvažovať o niečom, čo by Kant nepovažoval za zmysluplné. Veríme Kantovi, aby sme nemuseli myslieť?
Lenže myšlienky sa tak ľahko umlčať nedajú. A v angloamerickom filozofickom svete sa teizmus už dávno vrátil do hry – s novou logickou výbavou a veľkou odvahou.
Päť serpentín
Tomáš Akvinský predkladal svoje argumenty bez kriku a bez póz. Začínal tam, kde je skúsenosť každého človeka: veci sa menia, existujú príčiny, niečo je viac a niečo menej dokonalé. Ak tieto banálne fakty vezmeme vážne, otvárajú sa pred nami myšlienkové serpentíny – stúpajú strmo a občas sa nám zatočí hlava, no vedú k niečomu, čo väčšina ľudí intuitívne hľadá: k prvému pôvodu, k základnému základu všetkého, k Bohu.
Samozrejme, dá sa odmietnuť už prvý krok. Dá sa tvrdiť, že zmena neexistuje alebo že realita nemá nijaký dôvod ani základ. Ale to už je filozofia proti zdravému rozumu. Tomáš však stavia na tom, čo všetci vnímame – a preto jeho úvahy nemiznú zo sveta ani po ôsmich storočiach.
Boh filozofov a Boh evanjelia
Je prirodzené pýtať sa: Čo má spoločné „prvá príčina“ filozofov s Bohom, ktorý sa v Biblii skláňa k ľuďom, prehovára k nim, miluje a dokonca sa stáva človekom?
Filozofia dokáže ukázať, že Boh je. A dokonca dokáže niečo povedať aj o tom, aký je – že je dokonalý, nadčasový, nehmotný, že je zdrojom každého dobra. Avšak až Zjavenie otvára dvere k tajomstvám, ku ktorým by samotná rozumová úvaha nedosiahla: k Trojici, k vteleniu, ku krížu.
Filozofia teda nie je konkurentkou viery, ale môže byť jej spojenkyňou, aby sme zosúčasnili niekdajšie pomenovanie „slúžka“.
Načo sa vracať k Tomášovi?
V Cirkvi sa často zdôrazňuje pastorácia, no niekedy akoby sme zabúdali na jej základ: K Bohu nemožno viesť bez toho, aby sme o ňom premýšľali. Ako môžeme milovať niekoho, koho takmer nepoznáme? Ak sa pastoračná starostlivosť oddelí od teológie a filozofie, stratí pevný smer.
Čo nás učí Tomáš aj po vyše sedemsto rokoch? Že viera sa nemusí báť rozumu. Boh dal človeku rozum preto, aby ho používal — aj v náboženských otázkach.
A ešte veľmi dôležitú vec. Na konci svojho života nazval Tomáš všetko, čo napísal, „slamou“ v porovnaní s tým, čo smie človek zakúsiť z Boha. Nie ako znehodnotenie rozumu či filozofie, ale ako memento: rozum nás môže doviesť až k prahu tajomstva — no ďalej musí vojsť srdce, teda celý človek.
Medzi intelektuálnou debatou a živou vierou tak napokon každé napätie mizne. Poctivá filozofia totiž vieru neumlčuje ani ju nezhadzuje. Naopak, poskytuje jej hlas a bráni ju pred povrchným výsmechom. A zároveň plní úlohu odrazového mostíka do praxe.
Či z neho aj odvážne skočím a ponorím sa do tajomných hlbín skutočného života, na to je už potrebná dôvera v toho, ktorý ma tam čaká.
Spracoval Rastislav Čižik.
