„Dlho som si myslel, že klebeta je iba šírenie nepravdy. Že ide o vymýšľanie pikantných historiek alebo zveličovanie faktov, až sa stanú nepravdivými. Keďže nemám fantáziu ani energiu na tvorbu senzačných príbehov, klebetenie ma nikdy veľmi nelákalo. Aspoň som si to myslel.“
Týmito slovami opísal svoju skúsenosť katolícky kňaz a publicista Michael Rennier. Až neskôr si uvedomil niečo nepríjemné: problémom nie je iba lož. Problémom môže byť aj šírenie pravdivých informácií – ak sú podané s nádychom posmechu, škodoradosti alebo nadradenosti.
„Hovoril som o ľuďoch, do ktorých ma vlastne nič nebolo,“ priznáva. A hoci si svoje rozprávanie občas prikrášlil „ušľachtilým“ dôvodom – že predsa len informuje –, v skutočnosti chcel byť tým, kto má novinky. Chcel sa cítiť dôležitý. Možno sa takto vysporadúval so závisťou. Možno sa pokúšal dvihnúť vlastnú hodnotu tým, že niekoho iného ponížil.
Tvrdá, ale veľmi presná diagnóza.
Pravda nestačí
Klebeta totiž nemusí byť lož. Aj pravdivý fakt sa môže stať klebetou, ak je zasadený do negatívneho rámca; ak je jeho cieľom poškodiť povesť, vyvolať senzáciu alebo posilniť naše vlastné ego.
Koľkokrát sa rozhovor začína nevinným: „Počul si, čo sa stalo?“ a pokračuje tónom, ktorý už nie je neutrálny. Je zafarbený iróniou, škodoradosťou alebo moralizovaním.
Otec Rennier priznáva ešte jednu závažnú vec: mnohé jeho názory na známych ľudí, politikov, kňazov, dokonca aj na Svätého Otca, nevychádzali z osobnej skúsenosti, ale z útržkov – z tweetov, komentárov, jednostranných článkov. Neraz si o niekom vytvoril negatívny obraz ešte skôr, než ho vôbec spoznal.
To je sila klebety. Formuje naše postoje bez toho, aby sme si to uvedomovali.
„Ak by boli klebety vodou, utopili by sme sa v nich,“ píše.
Kedy sa z rozprávania stáva klebeta?
Nie každá zmienka o druhom človeku je hriechom. Sú situácie, keď sa o niekom rozprávať musíme – napríklad keď hľadáme radu alebo pomoc. No existujú jasné hranice.
1. Negativita
Ak niečo šírim preto, aby som niekoho znevážil, nespravodlivo posúdil, alebo preto, že som závistlivý, ide o klebetu. Ak rozhovor zbytočne poškodzuje dobré meno človeka, prekročili sme čiaru.
2. Chýba empatia
Vyberá si iba tie fakty, ktoré zapadajú do vopred vytvoreného príbehu. Ignoruje druhú stranu. Zjednodušuje. Skresľuje. Namiesto snahy pochopiť sa uspokojí s polopravdou.
3. Zanecháva nepokoj
Kým sme uprostred rozhovoru, nemusíme si nič uvedomovať. No neskôr príde zvláštny pocit – výčitka, trpkosť, nejasné vedomie, že to nebolo správne.
4. Nezdravá zvedavosť
Nemusíme vedieť všetko. Nemáme právo na všetky detaily cudzieho života. Máme dosť práce so svojimi vlastnými slabosťami bez toho, aby sme rozoberali cudzie.
5. Tvári sa „kresťansky“
Niekedy sa skrýva za prosbu o modlitbu. Alebo za „dobrú radu“: „Modlime sa za neho, lebo vraj…“ Ak však šírime informáciu, ktorú sa nepatrí šíriť, zostáva klebetou – aj keď ju obalíme nábožným slovníkom.
To je obzvlášť nebezpečné.
A kedy to klebeta nie je?
Nie je ňou rozhovor s dôvernou osobou, ktorá informácie neposunie ďalej a ktorá sa snaží vidieť situáciu spravodlivo. Nie je ňou hľadanie rady v konkrétnej, citlivej situácii – ak je rozhovor vedený s úctou a dobroprajnosťou.
Rozhodujúci je motív a spôsob.
Slová pretvárajú svet
„Naše slová sú mocné,“ pripomína otec Rennier. Môžu budovať alebo ničiť. Spájať alebo rozdeľovať. Formujú povesť človeka bez toho, aby mal možnosť brániť sa.
V kresťanskom pohľade je ešte niečo podstatné: každý človek je stvorený na Boží obraz. Keď zľahčujeme jeho dôstojnosť, dotýkame sa niečoho posvätného.
Možno by nám pomohla jednoduchá otázka pred každým rozhovorom: Povedal by som to isté, keby tu ten človek stál?
Ak nie, možno by bolo lepšie zostať ticho. Minimalizovať vlastnú účasť na klebetách je prvý krok.
Druhý je ešte náročnejší: spomaliť a uvedomiť si, ako klebety formujú nás samotných; aké postoje v nás vytvárajú; ako rýchlo nás naučia podozrievať, súdiť, znevažovať.
Možno práve kultúra drobných, každodenných klebiet stojí za tým, že si dnes tak ťažko dôverujeme.
Kresťanská zrelosť sa neprejavuje tým, že o iných veľa viem. Jej znakom je, že chránim dôstojnosť iných – aj vtedy, keď o nich hovorím.
Preto môže byť niekedy najväčším prejavom lásky veta: „O tom radšej nebudem hovoriť.“
(Aleteia)
