Medzinárodný deň Rómov – počkať, čí je to deň? Chudobných, sociálne slabých, neprispôsobivých, deviantov, ľudí žijúcich v osadách…? Alebo Rómov?
„A to je medzi tým nejaký rozdiel?“ spýta sa niekto.
Mnohí ľudia majú totálne pomýlenú predstavu Róma či Rómky. Etnicitu si zamieňajú so sociálnym statusom, prípadne s nejakými jasne viditeľnými antropologickými znakmi. Keď sa hovorí o Rómoch, na Slovensku sa tým akosi automaticky myslia ľudia žijúci v osadách.
Ľudsky tento omyl chápem, médiá v tom zohrávajú veľkú rolu: hovoriť či písať o desiatkach tisíc integrovaných, vzdelaných a pracujúcich Rómoch by nevyvolávalo takú senzáciu ako správy o ľuďoch žijúcich v nedôstojných podmienkach, ktorí sa navyše správajú nevhodne.
A keď sa občas, veľmi zriedkavo, hovorí o Rómoch, ktorí „žijú slušne“, hovorí sa o nich ako o „bielych vranách“ či „výnimkách potvrdzujúcich pravidlo“ – čo opäť iba svedčí o predstave zakódovanej hlboko v mysli nášho slovenského národa: Róm je ten, kto žije v osade, pričom s ním treba „dačo robiť“.
„Ale veď drvivá väčšina Rómov žije takto v osade a sú neprispôsobiví,“ zhodnú sa mnohí. Nie je to však pravda.
Okolo 120 – 150-tisíc z celkového odhadovaného počtu 450-tisíc Rómov na Slovensku žije plne integrovane spolu s majoritou. A tento počet integrovaných môže byť ďaleko vyšší, pretože o pôvode mnohých z nich nevedia ani ich najbližší kamaráti či susedia.
Pýtate sa: Kde sú a prečo o nich nevieme? Kde je táto jedna tretina Rómov? No medzi vami, ktorí občas dieťaťu pohrozíte: „Ak nebudeš dobrý, vezmú ťa Cigáni!“ Alebo si občas povzdychnete: „Ach, tí Rómovia, treba s nimi dačo robiť…“ Nikdy neviete, aké uši vás počúvajú, možno vo svojom okolí máte ďaleko viac integrovaných Rómov, ako by ste si boli mysleli.
Na Slovensku veľmi preceňujeme svoju schopnosť rozlíšiť, kto je Róm a kto nie. Róma nespoznáte podľa toho, kde býva, ako vyzerá, ako sa správa či podľa jeho speváckeho talentu. Nespoznáte ho ani podľa farby pleti, farby očí či vlasov. Kto nebol v rómskej osade, ostal by prekvapený, koľko modrookých plavovlasých dievčatok so svetlou pokožkou tam v rómskych rodinách vyrastá. A poviem vám pravdu: takýmto sa do spoločnosti potom začleňuje oveľa ľahšie ako tým tmavším. Skúste sa zamyslieť prečo…
Ale prečo svoj pôvod toľkí integrovaní Rómovia taja? Nechcú si totiž robiť problémy. A aj tak, tí, ktorí ich majú radi, by zareagovali: „Ale veď ty si iná, iný, ako tí Cigáni…“ A tí ostatní, ktorým bol tento človek už predtým nesympatický, dostanú príležitosť realizovať svoje strachy a predsudky. Kto by na mieste takého človeka, začleneného „neviditeľného Róma“, podstúpil takúto „spoločenskú samovraždu“ svojím „coming-outom“?
A predsa, existujú takíto ľudia. Ako moja mamka, keď po dlhých rokoch kamarátstva povedala svojim susedkám, že je tiež Rómka (po opätovnej nevhodnej poznámke o „špinavých Cigánoch“) – obe sa zarazili, zbledli a jedna si zrazu spomenula, čo všetko na adresu Rómov v prítomnosti mojej mamky povedala. Habkajúc sa začala ospravedlňovať: „Ale vieš, keď som ti hovorila, že ja na sto percent spoznám Róma podľa pachu, vieš, ja som sa možno mýlila… o tebe to naozaj neplatí…“
Títo hrdinovia, ktorí sa odvážia priznať k rómstvu napriek spoločenskej stigme, ani tí „skrytí“ si však v žiadnom prípade nezaslúžia vyčlenenie, keď sa hovorí o Rómoch.
Tak ako ani ja, čo som tiež Rómka, keď mi povedia: „Ale to sa neráta, lebo si nevyrastala v osade… a dokonca sa ani veľmi nepodobáš…“ Je šialené, že pri akejkoľvek inej etnicite sme ochotní uznať, že je úplne nezávislá od socio-ekonomického statusu a tiež aj od „antropologických znakov“, ale pri rómskej to ochotní uznať nie sme.
Prosím, dávajme si pozor, keď hovoríme o Rómoch, nehovorme o nich automaticky ako o ľuďoch žijúcich v osadách; hlboko sa to dotýka vlastnej identity možno 120 – 150-tisíc ľudí, ktorí v osadách nežijú. Keď chceme hovoriť o ľuďoch žijúcich v osadách, používajme presnejšie označenie: ľudia žijúci vo vylúčených lokalitách, Rómovia žijúci v sociálne slabých podmienkach, ľudia žijúci v chudobe.
Kresťania sa viac-menej zhodnú na tom, že Rómovia – to sú tí, ktorí potrebujú pomoc. Asi tým myslia skôr to, že chudobní Rómovia z osád potrebujú pomoc. No nesúhlasím celkom ani s tým. Je to typický prístup „o nás bez nás“. V zmysle: „Čo si s nimi počať?!“ usporadúvajú sa prednášky, diskusie, konferencie, pastoračné rady „o Rómoch“ – a bez nich. Spýtal sa niekto Rómov, čo vlastne potrebujú? Áno, v jednom výskume sa to Rómov pýtali: a najsilnejšou potrebou, ktorú vyjadrili všetci Rómovia naprieč rôznymi socio-ekonomickými spektrami, bola potreba prijatia.
Zabúdame, že pomoc potrebujeme všetci. Svet sa nedelí na „dobrých a zlých“, „slušných a neslušných“, tých, ktorí potrebujú pomoc, a tých, ktorí ju poskytujú. Ježiš nám neprišiel pomôcť v zmysle, že by robil veci za nás. Prišiel nám ukázať, ako nás miluje – aj napriek našej hriešnosti a nehodnosti. Prišiel nám ukázať, ako máme žiť, a dal nám priestor, aby sme to realizovali. Myslím si, že kresťan má napodobňovať Ježiša v prvom rade v tomto.
A že by sa Rómovia nevedeli sami postaviť na vlastné nohy? Vedeli, len nám treba dať priestor. Nie je žiadnou novinkou, že medzi Rómami by ste našli právnikov, lekárov, učiteľov, matematikov, technických inžinierov. Už minimálne sto rokov sú takíto vzdelaní a akční Rómovia súčasťou našej spoločnosti. Spomeniem možno len pár rómskych osobností, ktoré sa od 50. rokov minulého storočia angažovali okolo slovenského i českého Zväzu Rómov (oficiálny názov: Zväz Cigánov-Rómov): JUDr. Tomáš Holomek, ktorý vyštudoval v 30. rokoch 20. storočia právo, doc. RSDr. Ing. Miroslav Holomek, CSc., ktorý nebyť „šťastnej náhody“, by bol deportovaný s ostatnými ďalšími 10 000 Rómami z českého územia do koncentračných a vyhladzovacích táborov; MUDr. Ján Cibuľa, ktorý v 50. rokoch ukončil Lekársku fakultu UK v Bratislave či príslušník Slovenskej armády a účastník SNP Anton Facuna.
Všetko to boli angažovaní rómski intelektuáli – a bolo ich ďaleko viac –, ktorí vedeli, čo Rómovia skutočne potrebujú, no pre paternalistický prístup vtedajšieho režimu, ktorého cieľom bola skôr asimilácia Rómov ako emancipácia a postavenie sa na vlastné nohy, im nebolo umožnené, aby si Rómovia sami medzi sebou „pomohli“; aby ich hlas bolo v spoločnosti počuť a aby mohli byť prínosom pre zvyšok spoločnosti.
Namiesto toho boli Rómovia odsunutí na okraj – na okraj záujmu i na okraj obcí: museli si vlastnými rukami zbúrať svoje domy a mohli sa usadiť až 2 km od obcí. Už vtedy vzniklo prianie „nech ostanú len čo najďalej od nás“. Nerobme podobné chyby aj dnes.
A na záver už len posledná pripomienka, ktorú tu už nemám priestor hlbšie rozviesť: rómske osady nie sú voľbou Rómov – je to hanba predošlých ideologických vlád, ktoré prijali segregačné opatrenia z rasistických dôvodov, a je to hanba ľudí, ktorí sa tejto neprávosti prizerali a tieto opatrenia dôsledne aplikovali. Je jasné, že za tie desaťročia si Rómovia v osadách vybudovali vlastný „spôsob žitia“, „kultúru“, ktorá je nápadne podobná kultúre generačne chudobných a vylúčených ľudí po celom svete bez ohľadu na národnosť.
To nie je „rómska kultúra“. Je to obranný reflex tých, ktorí neboli prijatí, keď sa snažili fungovať podľa zásad majoritnej spoločnosti, a napriek tomu boli segregovaní. Prijatie, otvorené srdce a poskytnutie priestoru samotným Rómom angažovať sa je jediná cesta k tomu, aby nám tu všetkým bolo o kúsok lepšie.
