Turíce nie sú iba zakončením veľkonočného obdobia. Turíce sú jeho naplnením. To, čo Kristus vykonal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním — že láska je silnejšia než vina a smrť, že Boh človeka neopustil, že sa otvorila možnosť nového života — to všetko sa na Turíce vkladá do ľudských sŕdc. Duch Svätý sprítomňuje Veľkú noc. Robí vzkrieseného Krista živým v nás.
Preto sa Cirkev už stáročia modlí jednoduchými, a predsa nevyčerpateľnými slovami:
„Príď, Duchu Svätý.“ — Veni, Sancte Spiritus.
Sú to len tri slová. A predsa nesú v sebe túžbu celého ľudstva. Človek môže vlastniť mnoho vecí — a napriek tomu zostať vnútorne prázdny. Môže byť úspešný — a predsa nenájsť pokoj. Môže byť obklopený ľuďmi — a napriek tomu sa cítiť osamelý. Iba Boží Duch dáva srdcu tú hĺbku, teplo a nádej, po ktorých človek v najhlbšom vnútri túži.
Babylon – únava sveta bez Boha
Sväté písmo nám rozpráva príbeh o babylonskej veži. Ľudia hovoria: „Poďme, postavme si mesto a vežu až po nebo a urobme si meno.“ Na prvý pohľad to znie pôsobivo: odhodlanie, sila, organizácia, ľudská veľkosť. No hlboko pod tým sa skrýva nebezpečné pokušenie: človek chce byť veľký bez Boha. Chce si vystačiť sám. Chce oslavovať svoje meno namiesto Božieho mena.
A čo z toho vzniká? Nie jednota, ale zmätok. Nie pokoj, ale nedôvera. Nie spoločenstvo, ale rozptýlenie.
Babylon nie je vzdialený príbeh. Babylon sa deje aj dnes. Tam, kde ľudia používajú tie isté slová, no už si nerozumejú. Tam, kde slová zraňujú namiesto toho, aby uzdravovali. Kde sa pravda prekrúca a tvrdosť prevláda nad milosrdenstvom. Babylon vzniká tam, kde ľudia žijú vedľa seba, ale už nie spolu.
Koľko ľudí dnes nosí v sebe strach. Koľko rodín je zranených. Koľko sŕdc je unavených. Koľkí túžia po pokoji — vo vlastnom živote, v Cirkvi i vo svete.
Lebo tam, kde sa Boh vytráca zo srdca, stáva sa človek človeku cudzím.
Turíce – Božia odpoveď na zmätok sveta
A práve na to Boh odpovedá Turícami. Apoštoli sedia vo večeradle. Dvere sú zatvorené. A pravdepodobne aj ich srdcia. Boja sa budúcnosti, ľudí i vlastného zlyhania.
Vtom sa zrazu udeje niečo mocné: dom naplní hukot a na každého z nich zostúpia ohnivé jazyky. Duch Svätý prichádza.
A práve tu sa odohráva skutočný zázrak: apoštoli už nehovoria o sebe. Ohlasujú veľké Božie skutky.
V Babylone ľudia hovorili: „Urobme si meno.“ Na Turíce apoštoli hlásajú: „Veľký je Boh.“ A práve preto zrazu vzniká porozumenie. Ľudia z mnohých národov počujú posolstvo vo svojej vlastnej reči. Duch Svätý nemaže rozdiely. Nerobí všetkých rovnakými. Ale daruje jednotu uprostred rozdielnosti.
A to je zázrak Turíc až dodnes: Boží Duch spája bez toho, aby ničil. Zjednocuje bez uniformity. Buduje spoločenstvo tam, kde človek vlastnými silami vidí len hranice.
Svätý Irenej z Lyonu raz povedal, že Syn a Duch Svätý sú „dve ruky Otca“. Skrze Krista Boh vykupuje svet — a skrze Ducha sa dotýka a premieňa ľudské srdce. Preto Turíce nie sú len spomienkou na dávnu udalosť. Turíce sa dejú vždy nanovo — keď človek odpustí, keď sa vráti nádej, keď niekto nájde odvahu začať odznova, keď sa chladné srdce znovu naučí milovať.
Svätý Duch – Tešiteľ ľudského srdca
Vo Vyznaní viery nazývame Svätého Ducha: „Pán a darca života.“ Nie je iba symbolom. Nie je len náboženskou náladou či dekoráciou. Je Božím dychom v nás.
Už na začiatku stvorenia sa Boží Duch vznášal nad vodami. Tam, kde pôsobí Boží Duch, mení sa chaos na poriadok, tma na svetlo a strach na nádej.
Byzantská cirkev sa dodnes pred takmer každou bohoslužbou modlí:
„Kráľu nebeský, Tešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všadeprítomný a všetko napĺňaš, príď a prebývaj v nás.“
Aká hlboká útecha je v týchto slovách: Boh nechce zostať ďaleko. Chce prebývať v ľudskom srdci. Duch Svätý pozná našu únavu, starosti, rany i túžby. Nepozná nás preto, aby nás usvedčoval, ale aby nás uzdravoval. Preto ho Ježiš nazýva Paraklétom — Radcom, Zástancom a Tešiteľom.
Tam, kde zlý duch človeka zráža k zemi, Boží Duch ho znovu dvíha. Kde vina ochromuje, tam prináša odpustenie. Kde vládne tma, tam zapaľuje svetlo.
Možno niekto z nás nesie počas týchto Turíc v srdci ťažkú starosť. Chorobu. Samotu. Strach z budúcnosti. Alebo únavu vo viere.
Turíce nám hovoria: Nie si sám. Boh pozná tvoje srdce. A Boh na teba nezabudol.
Oheň Svätého Ducha
Nad apoštolmi sa objavujú ohnivé jazyky. Oheň môže ničiť. No oheň Ducha Svätého neničí. Zohrieva, očisťuje a premieňa.
Origenes zachoval Kristove slová:
„Kto je blízko mňa, je blízko ohňa.“
Áno — kto stretne Krista, nezostane chladný.
Duch Svätý nám neberie osobnosť. Nerobí nás bezfarebnými. Naopak, roznecuje v každom človeku to, čo doň vložil Boh: lásku, dobrotu, pravdu, odvahu, nádej a radosť.
Možno si niektorí z nás hovoria: „Moja viera zoslabla.“ Možno zostali už len uhlíky — krátka modlitba, tichá túžba, slabá iskra nádeje. Ale aj uhlík stačí, keď doň vdýchne Boží Duch.
V tomto duchu sa Cirkev modlí v turíčnej sekvencii:
„Bez pomocnej milosti
človek žije v hriešnosti.“
A ďalej:
„Obmy, čo je poškvrnené,
zavlaž, čo je vyschnuté,
uzdrav, čo je zranené.“
Aké utešujúce sú tieto slová.
Duch Svätý nie je proti nášmu životu. On je najhlbšou silou nášho života.
Turíce dnes – máme ešte oheň?
Existuje jedna malá karikatúra:
Apoštoli sedia vo večeradle, nad nimi ohnivé jazyky. Z ulice vojde človek a pýta sa mlčky sediacej skupiny:
„Prepáčte, nemal by niekto z vás oheň?“
Človek sa pousmeje. A predsa tá otázka zasahuje priamo do srdca:
Máme ešte oheň?
Môžu ľudia pri nás ešte cítiť Krista? Teplo? Nádej? Milosrdenstvo? Útechu?
Turíce neznamenajú, že Cirkev zostane sedieť vo večeradle. Turíce znamenajú: otvoriť dvere. Otvoriť srdcia. Otvoriť ruky.
Na niektorých východných ikonách Turíc sedí dolu stará postava s korunou. Volá sa „Kozmos“ — svet. V lone drží dvanásť zvitkov — čas.
Ikony tým hovoria:
Duch Svätý nie je darovaný len malej skupine zbožných ľudí. Je darovaný celému svetu a každému času.
Nikto nie je vylúčený. Nijaký národ. Nijaký hľadajúci človek. Nijaký chorý. Nijaký osamelý.
Boží Duch chce obnoviť tvár zeme — a chce s tým začať pri nás a skrze nás.
Príď, Duchu Svätý
Možno najkrajšie turíčne predsavzatie je veľmi jednoduché:
Začínajme aj končime každý deň slovami:
„Príď, Duchu Svätý.“
Keď už nevieme, ako ďalej:
Príď, Duchu Svätý.
Keď strach zviera naše srdce:
Príď, Duchu Svätý.
Keď hádky ničia rodiny:
Príď, Duchu Svätý.
Keď svetu znovu hrozí Babylon:
Príď, Duchu Svätý.
Lebo Duch Svätý je silnejší než strach. Silnejší než únava. Silnejší než zmätok. Silnejší než nenávisť.
On je Boží dych.
On je oheň lásky.
On je Tešiteľ.
On je Darca života.
A preto môžeme počas týchto Turíc s dôverou veriť:
Boh neopustil svoju Cirkev.
Boh sa nevzdal sveta.
A Boh sa nevzdal ani jediného z nás.
Daroval nám svojho Ducha.
