Pri jednom z posledných rozhovorov s kardinálom Korcom som sa, podgurážený mladíckou nevedomosťou, odvážil vysloviť otázku, ktorú by si mnohí z úcty alebo z opatrnosti nechali pre seba. Spýtal som sa ho, či niekedy pochyboval o viere. Či niekedy zapochyboval o tom, či je pravda všetko to, pre čo neraz riskoval vlastný život.
„Takto sa ma ešte nikto neopýtal,“ odpovedal, zaskočený mojou trúfalosťou.
Mňa však zaujímalo čosi podstatnejšie než samotná odvážnosť tej otázky: či je vôbec možná skutočná viera bez pochybností. Či môže viera zostať živá a pravdivá aj vo svete, ktorý sa naučil žiť bez Boha aspoň navonok – vo svete sekulárnom, rozptýlenom, hlučnom a presvedčenom o vlastnej sebestačnosti.
Táto otázka patrí medzi najnaliehavejšie duchovné otázky našich čias. Nie je to iba problém rozumu, ale skúsenosť človeka, ktorý žije obklopený technikou, informáciami, možnosťami a neustálou aktivitou, no napriek tomu v sebe zakúša ticho, prázdnotu a neurčitú neistotu.
Sekulárny vek totiž z človeka nevytlačil túžbu po Bohu; zmenil iba priestor, v ktorom sa viera rodí a dozrieva. Kým kedysi bola súčasťou spoločného sveta a takmer samozrejmosťou, dnes sa stala jednou z mnohých možností, ponukou medzi inými ponukami.
Človek je obkolesený hlasmi, ktoré mu neúnavne pripomínajú, že skutočné je iba to, čo možno zmerať, overiť a ovládnuť. A práve preto sa viera často javí ako niečo krehké, neisté, takmer nepravdepodobné.
Práve tu však treba vysloviť vec, na ktorú sa často zabúda: pochybnosť ešte nie je neprítomnosť viery. Sama osebe nemusí byť znakom duchovnej prázdnoty. Neraz je skôr svedectvom toho, že človek neberie Boha lacno. Že sa nechce uspokojiť s frázou, so zdedenou formulou ani s náboženskou dekoráciou.
Človek, ktorý pochybuje, môže byť paradoxne bližšie k pravde než ten, kto hovorí sebavedomo o Bohu, no jeho srdce zostáva uzavreté. Pochybnosť býva bolestivá. Unavuje, zneisťuje, oberá o pohodlie. No práve preto sa môže stať miestom očisťovania. Zbavuje nás predstavy, že viera je pokojné vlastnenie istoty. Učí nás, že viera nie je stav duchovného triumfu, ale podoba vernosti.
Sekulárny človek býva v pokušení myslieť si, že pravá viera by mala znamenať neprestajné svetlo, silné duchovné zážitky a istotu bez trhlín. To je však ilúzia. Ani biblický človek nežil v nepretržitom jase. Aj tí, ktorí stáli blízko Božej slávy, zápasili so strachom, pokušením a nevernosťou. Ani zázrak sám osebe nerodí vieru.
Človek môže stáť pred znamením a predsa zostať slepý. Problém teda nespočíva iba v tom, či sa zázrak udeje, ale aj v tom, či máme vnútorný zrak, ktorý ho dokáže rozpoznať. Môžeme túžiť po mimoriadnom, po nadprirodzenom, po silných dôkazoch Božej prítomnosti, a pritom nám uniká Boh, ticho prítomný v každodennosti, v modlitbe, v liturgii i v tvári blížneho.
Tu sa odkrýva jedna z hlbokých bied sekulárneho veku. Moderný človek síce niekedy hovorí, že túži po mystériu, po duchovne, po „znovuzačarovaní“ sveta, no často si pod tým predstavuje iba intenzitu zážitku. Túži znovu pocítiť úžas, ale nechce prejsť cestou obrátenia. Chce vidieť znamenie, no nie vždy je pripravený zmeniť svoj život.
A tak sa môže stať, že aj záujem o zázraky, mystiku či posvätné veci zostane iba ďalšou podobou duchovného konzumu. Človek potom nehľadá Boha samého, ale skúsenosť Boha. Nehľadá pravdu, ale potvrdenie vlastného pocitu. Preto je potrebné povedať celkom jednoducho: skutočná viera sa nezačína v senzácii, ale v pokání.
Pokánie je dnes slovo, ktoré znie mnohým cudzorodo, akoby v sebe nieslo prísnosť, ktorú moderný človek nechce pripustiť. No bez pokánia nemožno hovoriť o živom vzťahu s Bohom. Pokánie nie je iba ľútosť nad jednotlivými chybami; je to premena myslenia, zmena smeru, tichý, ale rozhodný obrat srdca. Znamená prestať žiť uzavretý vo vlastnom svete a znovu sa otvoriť Bohu.
V sekulárnom veku je človek ustavične vedený k tomu, aby všetko posudzoval podľa seba: čo mi to dá, čo z toho budem mať, čo cítim, čo mi vyhovuje. Pokánie je opakom tejto logiky. Je to uznanie, že nie ja som stredom sveta, že pravda nevychádza zo mňa, ale prichádza ku mne. Že Boh nie je predmet, ktorý si mám zaradiť do svojho života, ale živý Pán, pred ktorým sa človek učí skláňať.
Ak je teda skutočná viera v sekulárnom svete možná, potom nie ako hotový stav, ale ako cesta. Nie ako raz nadobudnutá istota, ale ako neprestajný návrat. Táto cesta má viacero podôb. Prvou je už spomenuté pokánie – odvaha priznať si vlastnú slepotu.
Druhou je hľadanie Krista v modlitbe a bohoslužbe. Práve tam sa človek učí vychádzať z hlučného a roztriešteného sveta do priestoru Božej prítomnosti. Liturgia nie je únikom zo skutočnosti, ale vstupom do jej najhlbšej pravdy. Učí nás, že svet nie je iba súhrnom vecí určených na používanie, ale darom, ktorý smeruje k Bohu. Učí nás vidieť existenciu sviatostne – ako priestor preniknutý Božou blízkosťou.
Treťou podobou tejto cesty je konkrétna láska k blížnemu. O Bohu nemožno hovoriť pravdivo, ak prehliadame človeka vedľa seba. Nemožno túžiť po transcendencii a zároveň odmietať toho, kto potrebuje našu pomoc, čas, pozornosť a milosrdenstvo.
Pravdivosť viery sa neoveruje iba v myšlienkach ani v pocitoch, ale v tom, či sa v druhom človeku učíme rozpoznávať Kristovu tvár. Práve toto je jeden z najťažších a zároveň najpravdivejších znakov viery.
Svet nebude znovu očarený tým, že budeme viac hovoriť o zázrakoch. Premieňať sa začne až vtedy, keď sa naučíme vidieť Božiu prítomnosť v tom, čo sa nám zdá obyčajné: v modlitbe, v chlebe, v tichu, v utrpení, v blížnom.
Odpoveď na našu otázku je preto nevyhnutne paradoxná. Skutočná viera v sekulárnom svete existuje nie napriek tomu, že žijeme v dobe pochybnosti, ale možno práve preto. Táto doba nás totiž zbavuje falošných istôt a núti ísť hlbšie. Viera dnes už nemôže byť iba spoločenským návykom ani zdedenou samozrejmosťou.
Musí sa stať vedomým, niekedy bolestným, ale živým obrátením človeka k Bohu. Nie je to viera bez zápasu, ale viera, ktorá sa rodí uprostred zápasu. Nie je to viera bez otázok, ale viera, ktorá cez otázky dozrieva. A napokon nie je založená na tom, že človek dokonale chápe Boha, ale na tom, že Boh zostáva verný človeku a neprestáva ho volať k sebe ani uprostred hluku sekulárneho sveta.
Keď som sa díval do tváre kardinála, ktorý už prekročil deväťdesiatku, viac než po odpovedi som v tej chvíli túžil po tom, aby na moju otázku, ktorá ho zjavne vyrušila, z taktu a jemnosti jednoducho zabudol.
Napokon však rozhýbal svoju tvár, značenú vráskami dlhého života, a povedal:
„Pochybnosti som mal. Ale všetky pochybnosti ma iba prinútili hľadať stále hlbšie a hlbšie…“
