Floskula je slovné spojenie alebo fráza, ktorá je zbytočne používaná, prázdna alebo pôsobí formálne, ale nemá reálny obsah alebo význam. Ide o klišé, ktoré môže znieť vznešene alebo pôsobivo, no v skutočnosti neprináša žiadnu hodnotnú informáciu. Floskuly sú často používané v rečníckych prejavoch alebo v písaní, keď sa autor snaží zapôsobiť, ale jeho slová sú povrchné a nepodstatné.
Jedným z takýchto slov je aj Lucifer. Tento výraz určite poznáme v spojitosti s diablom, Zlým či Satanom. Možno by sme ho vedeli spojiť s Judášom, a takisto by sme jeho stopu mohli sledovať až do rajskej záhrady, kde s obľubou zo stromu pokúšal náhodných okoloidúcich.
Ale vedeli ste, že pápež František sa skutočne k Luciferovi modlil? spýtal by sa senzáciechtivý novinár.
Rozumieť Svätému písmu je drina. Niekedy sa zdá, že nato aby sme rozumeli Božiemu slovu, potrebujeme absolvovať zopár kurzov hebrejčiny a gréčtiny, spoznať biblickú archeológiu a dejiny Blízkeho východu. A aby to nebolo málo, treba mať za učiteľov svätého Augustína, Tomáša Akvinského či iné študované, titulmi honorované autority. Aby si ty, Božie dieťa, rozumel slovám svojho Otca, potrebuješ celý život stráviť štúdiom alebo mať čisté srdce.
Na štúdium v tejto na čas chudobnej dobe nie je ani pomyslenie. A čisté srdce? Upratovať a čistiť svoje vnútro nie je obľúbenou záľubou mnohých z nás. A tak sa predsa len učíme rozumieť tejto prazvláštnej Božej reči.
Aby sme bližšie pochopili niektoré také obľúbené pojmy, nestačí nám ovládať iba biblické jazyky, teológiu a históriu. Musíme sa zoznámiť aj s astronómiou.
Občas, v skoré ráno tesne pred východom Slnka, vidíme jasnú hviezdu. Tá hviezda svieti oveľa silnejšie ako iné. Zazrieme ju tesne nad horizontom a voláme ju Zornička. Táto hviezda v skutočnosti nie je hviezdou, je to planéta menom Venuša. Za jej silným jasom stojí ešte silnejšia žiara slnečných lúčov, ktoré si táto planéta požičala, aby mohli doputovať až k nám a preniknúť do našej sietnice.
Tento nevšedný úkaz priťahuje svojou žiarou pozornosť mnohých ľudí. Všimli si ho Gréci a dali mu meno Phosphorus, čo znamená prinášajúci svetlo, a všimli si ho aj Rimania, ktorí ho pomenovali Lucifer. A tak Lucifer neznamená nič iné ako ten, čo prináša svetlo.
Táto ranná hviezda je predzvesťou, ohlasovateľom príchodu hviezdy inej, oveľa väčšej a dôležitejšej. Malá hviezda prichádza, aby zvestovala radostnú správu. Prináša nám evanjelium nového dňa: „Noc sa skončila, tma stratila svoju moc.“ Zornička je poslom Slnka. Ako planéta sama osebe v skutočnosti nie je zdrojom svetla, iba odráža svetlo oveľa väčšie a dôležitejšie. Keď toto svetlo príde, svojimi lúčmi „zatieni“ jej žiaru.
Lucifer prichádza ako predchodca Ján Krstiteľ a volá: „Ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja.“ V byzantských chrámoch znejú hlasy veriacich modliacich sa Akatist k Jánovi Krstiteľovi:
„Raduj sa, hviezda, ktorá osvetľuje cestu vedúcu ku Kristovi.
Raduj sa, ranná hviezda nikdy nezapadajúceho Slnka.
Raduj sa, dôstojná lampa nikdy nezanikajúceho Svetla.
Raduj sa, ty, ktorá pripravuješ cestu pre prichádzajúceho Krista.“
Lucifer ide ešte ďalej. Tak ako je Ján Krstiteľ predchodcom Krista, tak aj Kristus svieti v mene svetla, ktoré je našim očiam zahalené. Ako Lucifer ho však už vidí, a nielenže ho vidí, ale toto svetlo aj odráža. „Nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal,“ alebo: „Ja som prišiel v mene môjho Otca,“ počujeme jeho rannú modlitbu.
„Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby vám toto dosvedčil o cirkvách. Ja som Koreň a Rod Dávidov, Žiarivá ranná hviezda,“ čítame v Knihe zjavenia.
Lucifer sa stáva nástrojom Stvoriteľa. Odrazovou plochou jeho svetla. A svoju pieseň spieva, dokým na našu tvár nedopadnú lúče samotného Boha. Svieti nám, dokým pre tmu našich duší nedokážeme uvidieť celý svet v inom svetle.
A tak každé ráno znie modlitba časoslova – východného breviára:
„Kriste, pravé svetlo, ktoré osvecuje a posväcuje každého človeka prichádzajúceho na svet, nech sa ukáže na nás svetlo tvojej tváre, aby sme v ňom uvideli neprístupné svetlo.“
Azda najradostnejšie sa Lucifer oslavuje v závere spevu Exsultet rímskokatolíckej Veľkonočnej vigílie, ako zaznieva aj vo vatikánskej Bazilike svätého Petra:
Flammas eius lúcifer matutínus invéniat: ille, inquam, lúcifer, qui nescit occásum. Christus Fílius tuus, qui, regréssus ab ínferis, humáno géneri serénus illúxit, et vivit et regnat in sæcula sæculórum. | Nech jej plamene nájde ranná hviezda: tá ranná hviezda, ktorá nepozná západ. Kristus, tvoj Syn, ktorý sa vrátil z podsvetia a láskavo zažiaril ľudskému pokoleniu a žije a kraľuje na veky vekov. |
Tak takto sa pápež František – a nielen on, ale aj Benedikt XVI., Ján Pavol II. aj ich predchodcovia – modlili k Luciferovi!
A nielen pápeži, ale aj celé stvorenie v skutočnosti túto modlitbu neustále recituje. Úlohou kresťana nie je nič iné než napodobňovať Venušu. Byť na svojom mieste s pohľadom nasmerovaným ku Kristovi. Byť malým svetlom, ktoré ukazuje k tomu veľkému. Nastaviť svoju tvár žiare Boha, odrážať lúče jeho lásky a poznania a tak ohlasovať blížiaci sa nikdy nekončiaci deň. A nikdy nezabudnúť, že ja sám bez Božieho svetla som len vznášajúcou sa planétou, kusom vyprahnutého nerastu uväzneného na obežnej dráhe.