Medzinárodný deň detí sa obvykle nesie v radostnej a hravej atmosfére. Darčeky, akcie vo farnostiach a mestách, voľnejší program v škole. Detstvo akosi prirodzene považujeme za primárne šťastné obdobie. Dospelí naň zvyčajne spomínajú s nostalgiou a istou dávkou spomienkového optimizmu. Veď aké už len môžu mať deti starosti?!
Možno práve vďaka optimistickému pohľadu na život najmenších začali odborníci hlbšie uvažovať o detských psychických ťažkostiach, ale aj o prežívaní fyzickej bolesti až v 20. storočí. Napriek tomu, že psychologická veda i medicína v posledných desaťročiach výrazne pokročila, i v dnešnej dobe majú niektorí ľudia tendenciu bagatelizovať detské ťažkosti. Neraz ich považujú za rozmar či výsledok nezvládnutej výchovy. Prvý jún si užívajú najmä deti z milujúcich rodín a bez závažnejších fyzických či psychických ťažkostí. Nezabudnime však ani na malé i veľké deti, ktorých oči (aj pričinením dospelých) stratili iskru bezstarostnosti.
S chorými deťmi na onkológii či s ťažko telesne postihnutými deťmi starostlivých unavených rodičov dokážeme akosi prirodzene súcitiť – v reálnom živote i na sociálnych sieťach. Často nám však chýba súcit s menej viditeľným a ťažšie pochopiteľným utrpením.
Myslím dnes na všetky dospievajúce deti s krvácajúcim srdcom a neraz i s porezanými rukami. Mám v hlave živé spomienky na jazvy po rezných ranách i smútok, strach a nevysvetliteľnú bolesť v ešte stále detských očiach. Pamätám aj na dievčatá, ktoré sa snažia kúpiť si vlastnú hodnotu hladovaním až na smrť. Ak jediná úľava prichádza pri zážitku intenzívne telesnej bolesti, o čo silnejšia musí byť tá duševná.
Myslím tiež na deti, ktoré boli obeťami šikany a výsmechu a ktorým dospelí nedokázali byť nablízku vtedy, keď ich potrebovali. Verím, že nájdu uzdravenie pošliapanej sebahodnoty skôr, než sa opäť stanú obeťou.
V spomienkach sa mi vynárajú i deti, ktorých rodina sa rozpadla a následne sa stali predmetom rodičovských sporov. Pred očami sa mi vynára obraz chlapčeka ticho sediaceho v otvorenom aute pod oknami psychologického centra a prekrikujúcich sa rodičov, ktorí sa nevedeli dohodnúť na forme striedavej starostlivosti.
Dnes si osobitne spomínam na deti, ktoré vyrastajú v strachu z vlastných rodičov, najmä tie, ktoré sú ohrozené alkoholizmom, agresiou a nedostatkom citovej blízkosti. Nikdy nezabudnem na malého, predčasne vyspelého prváčika z mimoriadne zanedbaného prostredia, ktorý zakúsil hlad i násilie. Napriek tomu, že nebol vedený k viere, ma držal za ruku a ukazoval hore, že tam niekde musí byť nebo.
V dnešný deň myslím i na malých utečencov, ktorých som stretla pri službe na ukrajinských hraniciach, ale aj na všetky deti, priamo či nepriamo ohrozené vojnou. Príbehy mnohých sa mi vpísali hlboko do srdca a som vďačná, že som ich aspoň chvíľku mohla držať za ruku a s dojatím sledovať ich statočnosť a vôľu žiť.
Osobitne myslím na chlapcov a dievčatá, ktorých detstvo bolo predčasne ukončené skúsenosťou sexuálneho zneužívania. Detskú dušu zákerne zabíja v jej najintímnejšom jadre a ďalšie roky sú poznačené nepochopiteľným a nevysvetliteľným utrpením bez ohľadu na to, či si dieťa zraňujúci zážitok pamätá. Túžim, aby ich bolesť nebola prehliadaná a bagatelizovaná. Viem, že mnohým sekundárne ublížili dospelí, ktorí nedokázali byť nablízku, nechceli vidieť varovné signály, neverili im a spochybňovali bolesť, ktorú s nimi s dôverou zdieľali.
V neposlednom rade chcem práve dnes vzdať úctu slzám dospelých, v ktorých duši stále žije malé zranené dieťa a neraz bezvýsledne volá o pomoc. Neuzdravené detské rany sa ozývajú aj po desaťročiach, bránia žiť plnohodnotný život a dosiahnuť skutočnú emocionálnu zrelosť. Často poznamenajú aj prežívanie viery a vzťah k Bohu. Detské rany si zaslúžia pozornosť, aj vtedy, keď ich nositelia majú sivé vlasy a vrásky na tvári.
Skúsme si dnes uctiť slzy detí. Zvlášť tie, ktoré ostali zatvorené v hĺbke zraneného srdca, lebo ich nositelia pre veľkú bolesť stratili schopnosť plakať. I dnes vo vzduchu visí otázka: „Kde je Boh vo svete, kde trpia deti?“ Som hlboko presvedčená, že Boh tiež plače nad nezmyselným utrpením maličkých. Rovnako verím, že ich bolesť je pozvaním k láskavému dotyku, súcitu a blízkosti. Mám nádej, že Boh už dávno pozbieral slzy maličkých do nádob, aby ich rany boli oslávené spolu s ranami jeho Syna.
