Na internete sa to hemží kadečím, negatívne správy a politika hrajú prím. Preto je príjemným spestrením, ak človek naďabí na niečo pekné, hlboké, čo sa usiluje uchopiť „niečo“, čo nás presahuje – alebo skôr Niekoho, kto nás presahuje.
Nedávno mi kamarát s nadšením rozprával, že objavil kresťanskú komunitu zapálenú pre Pána Ježiša. Majú ohnivé kázne, cíti z nich silu a snahu „zatiahnuť na hlbinu“. Predsa ho však ako katolíka znepokojila jedna vec: svoju identitu si nebudujú len na vzťahu k Ježišovi Kristovi, ale aj na dôslednom vymedzovaní sa voči katolicizmu. Za takmer „svätú“ povinnosť považujú najmä radikálny boj proti mariánskej úcte, proti Panne Márii.
Je vlastne dobré, keď katolík z času na čas narazí na takéto postoje. Prečo? Pretože preverujú našu vieru.
Jeden múdry človek mi kedysi povedal: „Môžeš mať pravdu. Ale bez silných argumentov je tvoja pravda iba názorom. A hoci je úprimný, v argumentačnom zápase neobstojí. Pocit či emócia samy osebe nestačia.“
Ako katolíci by sme sa teda mali zaujímať o to, čomu veríme, čo prijímame a prečo to prijímame. Aby naša viera – a naša láska – nebola slepá, ale vedomá a vrúcna. Ako povedal jeden teológ: „Boh nepotrebuje, aby sme ho viac poznali, ale aby sme ho viac milovali. V poznaní sa môžeme mýliť, v láske nie.“
Mariánska úcta je predmetom diskusií už stáročia. Znova a znova si skladáme mozaiku nášho vzťahu k Božej Matke a hľadáme správne slová, obrazy a postoje.
Pre priateľa, ktorého zneistili ohnivé kázne letničného pastora, som našiel text z knihy, ktorá mimoriadne zrozumiteľne vysvetľuje katolícky vzťah k Panne Márii. Kniha sa volá Veľkosť Panny Márie a jej autorom je český redemptorista Antonín Krajča. Vyšla v roku 1941. V jednej z kapitol píše:
Na jednom starom obraze je zobrazená Panna Mária, ako na pravej ruke drží božské Dieťa Ježiša a na ľavej iné dieťa, predstavujúce ľudstvo – dieťa slabé, krehké, chorľavé, potrebujúce oporu materinského ramena. Ježiško na obraze túžobne naťahuje svoje ručičky k tomu druhému dieťaťu, akoby chcel povedať:
„Poď, úbohé ľudstvo, na srdce mojej milej Matky! Chcem sa s tebou podeliť o jej materinskú lásku.“
Aká hlboká pravda je v tomto obraze vyjadrená takým jednoduchým spôsobom! Tú, ktorá bola Bohom vyznamenaná nesmiernou a nepochopiteľnou dôstojnosťou Božieho materstva, smieme aj my oslovovať ako svoju Matku.
Nie je to len sladký rečnícky obrat ani zbožné, neodôvodnené presvedčenie. Je to všeobecné učenie Kristovej Cirkvi od najstarších čias.
K tomuto už naozaj netreba dodať ani čiarku.
