Ježiš sa raz apoštolov opýtal, čo o ňom hovoria ľudia – čo si o ňom myslia zástupy, aká je verejná mienka. Apoštoli vedeli odpovedať. Boli totiž v kontakte s ľuďmi, poznali ich názory a počúvali, čo sa o Ježišovi hovorí.
Predstavme si ich, ako kráčajú s Ježišom, učia sa od neho, sledujú jeho činy a počúvajú jeho slová. Vidia jeho moc nad zlými duchmi aj chorobami. A v tejto situácii sa ich Ježiš pýta: „Čo si o mne myslia ľudia?“ Je to jednoduchšia otázka – hovoriť o tom, čo si myslia iní.
Apoštoli odpovedajú: „Niektorí hovoria, že si Ján Krstiteľ, iní, že si Eliáš, a ďalší, že si jeden z dávnych prorokov, ktorí vstali z mŕtvych.“ Kľúčové slovo tejto odpovede je „dávnych“. Všetky spomínané postavy patria do minulosti, do dejín Izraela.
Aj my máme niekedy sklon vnímať Ježiša ako „dávneho“ – ako niekoho, kto bol kedysi, ako historickú postavu či proroka podobného Jánovi Krstiteľovi alebo Eliášovi. Aj keď uznávame, že bol Mesiášom a Spasiteľom, často ho vnímame ako niekoho, kto žil pred 2000 rokmi a patrí do dejín.
Ježiš však kladie druhú otázku – oveľa osobnejšiu. Tí, ktorých sa pýta, stoja pred ním a vidia ho. Nie je to postava z minulosti, ale živý a prítomný Kristus. „A vy čo si o mne myslíte?“ pýta sa ich.
Peter ako hovorca apoštolov odpovedá: „Ty si Boží Mesiáš.“ Nepovie to ako teóriu ani spomienku, ale ako vyznanie v prítomnom okamihu: „Tu a teraz si to ty.“ Peter vyznáva, že Ježiš je ten, ktorý mal prísť, že je Pánov Pomazaný.
Z toho plynie aj dôležitá vec pre nás. Keď sa pýtame, ako sa lepšie sústrediť v modlitbe, zvyčajne si hovoríme: treba si vytvoriť ticho, odložiť rušivé veci, odísť bokom. To sú dobré rady, ale nejdú k jadru. Podstatné je uvedomiť si, že Boh je práve teraz živý a účinne prítomný. V tej sekunde, keď sa modlíme, nás počúva.
Nie je to ako posielať text niekam do neznáma a nevedieť, či dôjde k adresátovi. Keď povieme: „Otče náš,“ Otec to v tej chvíli počúva. Keď povieme: „Pane Ježišu,“ Ježiš to práve vtedy počuje a odpovedá. Keď sa modlíme „Zdravas’, Mária“, Panna Mária to v tej chvíli vníma. To nie sú básničky ani recitácia – to sú živé slová, ktoré priamo oslovujú Boha.
Aby sme sa naozaj modlili v tomto vedomí, prosme na začiatku Ducha Svätého. On nás učí modliť sa, lebo – ako čítame v Písme – ani nevieme, za čo a ako sa máme modliť, ale „sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“. A nikto nemôže úprimne povedať: „Ježiš je Pán,“ bez Ducha Svätého. Stačí krátko prosiť: „Duchu Svätý, pomôž mi modliť sa.“
Tak sa modlitba stáva živým rozhovorom – nie povinnosťou, zvykom či istotou „pre každý prípad“, ale stretnutím so živým Božím Mesiášom, ktorý v tej chvíli počúva s láskou a milosrdenstvom. Skúsme si to dnes znova uvedomiť.
