Peter Janků je scénograf, pesničkár a publicista. Prednedávnom oslávil päťdesiatku, no a v týchto dňoch vychádza jeho nový album, v ktorom vzdáva hold Božej Matke. Silný je príbeh jeho obrátenia, ako aj jeho zápas s ťažkou chorobou. Aj cez vlastnú slabosť objavuje autor silu Boha a lásku Panny Márie. Jeho piesne sú autentickými modlitbami.
Folkoví muzikanti, hlavne tí svetoví, bývajú zväčša veľmi produktívni. O vás to platí dvojnásobne. Zdá sa, že váš životný prerod – duchovné obrátenie je stále silným inšpiračným podnetom. Ako to je?
Na chvíľu som sa pri tej otázke cítil byť svetový…J Ale volím si radšej svätosť ako svetovosť. Či to bolo pred Kristom (môj život je totiž ako letopočet, má obdobie pred Kristom a po Kristovi), alebo po duchovnom obrátení, tvorba piesní je u mňa niečo ako písanie si denníka. Niekto si ho píše do šuplíka, ja tvorím piesne a vydávam ich na CD. A ak sa pred Kristom v piesňach odrážal hlavne vonkajší svet, kde som často formou protestsongov hľadal pravdu a spravodlivosť, a to so značnou dávkou „bardovskej“ sebaprezentácie, po obrátení na kresťanskú, katolícku vieru sa v piesňach odráža najmä vnútorný svet stretnutia so svätcami a Pravda, ktorá si ma našla a ktorá je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie.
V každom prípade platí, že texty i nápevy mnou často pretekajú ako gejzír a ja sa ich snažím čo najlepšie zachytiť. Párkrát sa mi stalo, že som si nejaký nápad hneď nezaznamenal s tým, že sa k nemu neskôr vrátim, no už som ho v pamäti nenašiel. Je to ako milosť, ktorá prichádza tu a teraz, buď ju prijmete, alebo sa nenávratne stratí.
Vaše albumy sú tematické. Čo ponúkate poslucháčom na najnovšom počine?
Veriaci človek nežije vo vzduchoprázdne a všetko, čo sa okolo nás deje, nám niečo komunikuje. Aj Pán s nami komunikuje formou situácií, udalostí či ľudí, ktorých nám posiela do cesty. A to sa prirodzene odráža aj v témach CD, kde každé prináša aj obrazovo svoje genius loci. Pri albume Notre Dame to boli zábery z horiacej katedrály, pri CD Misericordia zasa farebnosť lúčov milosrdenstva, Memento reagovalo na ukrajinskú vojnu a sú v ňom originálne fotografie vojnového reportéra Juraja Mravca. Album O čo hrá sa priniesol malebné prostredie myjavských kopaníc s ústrednou mariánskou kaplnkou.
No a čo váš najnovší album Gratia Plena?
Gratia Plena prináša sondu do obdobia, keď sa môj život začal deliť aj na obdobie pred rakovinou a po rakovine. Je venovaný Nebeskej Matke, ktorá mi pomohla obdobie liečby chemoterapiami vnímať úplne inak a utrpenie obrátiť na prostriedok vnútornej očisty i obnovy, a dokonca i obety za iných a v dôvere prijímať a odovzdávať všetko do Ježišových rúk. Dlho som rozmýšľal, aký génius loci priniesť na obale tohto albumu a ktorý z obrazov Panny Márie by čo najviac vystihoval jeho obsah.
Keď som bol prednedávnom na stretnutí s mystičkou Myrnou Nazzour, povedala, že krásu Panny Márie, ktorá sa jej zjavovala, nenašla na žiadnom zo známych obrazov. Plnosť milostí akoby bola aj plnosťou krásy jej zjavu. Ako teda vyjadriť plnosť jej krásy? V jednej chvíli som si spomenul na obdobie krátko po obrátení, ktoré som často trávil v Lurdskej jaskyni na Hlbokej v Bratislave, ktorú lemujú stovky ďakovných tabuliek Panne Márii. A to je ono! To je obraz plnosti milostí, plnosti krásy, to je obraz Panny Márie, avšak vyjadrený nie v jej obraze, ale v stovkách či tisíckach poďakovaní za jej pomoc.
Ľudia, ktorí nájdu vieru, dostanú do života mnohé bonusy. No spravidla niečo stratia. Vy sa netajíte tým, že váš duchovný prerod bol veľkým obohatením. No poďme k tej druhej časti otázky. O čo ste prišli?
Ja som zažil svoje obrátenie na vrchole kariéry, bol som jedným z riaditeľov Slovenského národného divadla, do ktorého som ako scénograf pripravoval inscenácie. Predtým známy televízny reportér či folkový pesničkár, ktorého pomaly zaraďovali medzi legendy. S tým súvisí aj veľké množstvo ľudí, ktorých okolo seba máte, či už z titulu funkcie alebo úspechu. Moje obrátenie bolo radikálne a do Ježiša som sa zamiloval tak, že som zo dňa na deň začal na svojich sieťach zdieľať oblaky, v ktorých som hľadal jeho podobizeň či rôzne duchovné (aj gýčové) obrázky s jeho vyobrazením.
Jeden kňaz mi vtedy povedal, že keď sa človek zamiluje, tiež milovanej osobe posiela srdiečka. A ja som sa zamiloval ako dieťa a začal som svoju vieru aj verejne vyznávať. Drvivá väčšina tých, ktorých som mal okolo seba, začala postupne z môjho života miznúť, klikať „unfollow“ na mojom profile či ma častovať aj nechutnými nadávkami.
Predtým som napríklad neriešil, čo idem robiť za inscenáciu, každá bola kšeftom, a čím atraktívnejšia, tým viac sa v kariére počítala. Zrazu som odmietol robiť niekoľko inscenácií s renomovanými režisérmi, a to preto, že som nesúhlasil s témou, a tak som postupne začal strácať umelecké príležitosti a aj obživu v oblasti, ktorej som zasvätil celý život. Stratil som potrebu vytvárať svoj kariérny i mediálny obraz a doteraz riešim, ako prezentovať svoju tvorbu tak, aby som nepretláčal seba, ale Toho, komu ju venovaná. Postupne som začal strácať falošných bôžikov, ktorých som predtým staval v živote na prvé miesto. A čím viac prenikám do hlbín viery, tým viac nachádzam vecí, ktoré ešte musím stratiť.
Vy sa pokúšate pravdy evanjelia a radostnú zvesť podávať poslucháčom prostredníctvom piesní. Darí sa to? Aké sú reakcie? Nečakajú ľudia, že to bude taký ten tradičný „kostolný“ spev s organom?
Jedna rehoľná sestra mi povedala, že odkedy našla moje piesne, nič iné nepočúva. Že idem do hĺbky. Jedna pani, ktorá prevádzkuje resocializačné zariadenie, sa priznala, že sa obrátila pred pár rokmi a moje piesne jej pomáhajú preniknúť k pravdám evanjelia.
Vždy sa modlím, aby moje piesne prehlbovali v ľuďoch vieru v Ježiša Krista a úctu k Nebeskej Matke, no viem, že môžem stále spievať aj piesne z obdobia pred Kristom, lebo v mnohých z nich akoby bola pečať toho, čomu som ja vtedy ešte nerozumel, a je v nich cítiť úprimnú cestu hľadania pravdy.
Tým, že som folkový pesničkár, vždy som sa snažil hľadať pravdu a svätá Edita Steinová hovorila, že kto úprimne hľadá pravdu, musí nájsť Boha, musí nájsť Ježiša Krista. A mne sa niečo také stalo. A Pravda si našla mňa. Čo sa týka vyznenia piesní, prvé CDčka boli nahraté len mnou, gitara a spev. Postupne som pridával aj širšie aranžmány a založil fiktívnu kapelu Pridaná hodnota – kto sa ku mne pridá.
Posledné albumy sú už plne inštrumentálne. Našiel som muzikantov a priateľov, ktorí k mojej základnej hudobnej a textovej forme pridajú to svoje, a tak je to aj na albume Gratia Plena. Gregor Regeš skomponoval aranžmány pre kvarteto ZOE, ktoré ich v zložení Samuel Mikláš, Jozef Ostrolúcky, Martin Kušš a Gregor Regeš aj nahralo. Gitarové sóla a vyhrávky spolu s flautou nahral Peter Luha. Martin Husovský pridal klávesy. Perkusie ako pri ostatných CD nahral Julián Ratica. S vokálmi mi pomohla manželka Olinka a neter Anna Palušová ml. Zvuk organa je pre mňa neodmysliteľnou súčasťou slávenia Eucharistie a niekedy zaznie aj v mojich piesňach.
Tradičná gospelová scéna, ktorá tu fungovala v 90. rokoch a o ktorej bolo počuť, už neexistuje, aj keď hudobné skupiny hrajú. Na druhej strane vznikli projekty ako Godzone, ktoré zasahujú reálne tisíce mladých ľudí. Ako vnímate seba v kontexte týchto hudobných scén?
Som márnotratný syn, ktorý sa v láske vrhol do náručia milujúceho Otca, a nezriadený svet, ktorý opustil, ho už neláka. Navyše dvere väčšiny festivalov, miest a klubov, kde som hrával pred obrátením, sa zavreli. Umenie je dnes akoby bránou rôznych ideológií, sebaprezentácie, nezriadeného individualizmu a karierizmu a kresťanská viera je tam persona non grata. Na druhej strane akoby som cítil pohľad „staršieho brata“, ktorý si žije vo svojej bubline, kde všetko funguje, s podporou, s pravidlami a vonkajšou fasádou, ktorá sa dokonca chce podobať na svet umenia, ktorý som opustil.
Viem, že na vrchole umenia, ktoré sa stane bôžikom, je prázdnota, zažil som to. Viem, ako sa v umení pracuje s davovou psychózou a že pocit, emócia je to najjednoduchšie, čo môže umenie sprostredkovať. A že stavať na emócii svoju vieru je ako z toho podobenstva o stavaní domu na piesku.
Ak by som mal jednou frázou povedať, čo je ovocím obrátenia, tak je to uvedomenie, že som úbohý hriešnik, ktorý je bez Ježiša ničím. A z tohto vychádzam aj pri písaní piesní. Sú to prakticky žalmy, v ktorých z priznania si hriešnosti a potreby pomoci vyrastá Božia chvála so sprostredkovaním jeho právd – nikdy nie mojej osoby. Preto mám zmiešaný pocit a som obozretný, keď za kresťanským umením cítim latentnú túžbu po sláve a lesku vonkajšej fasády, ktorou sa prezentuje svet umenia.
Takže som jedny koncertné pódiá automaticky nevymenil za tie druhé. Tým, že mám po obrátení problém so sebaprezentáciou, s Pánom som sa dohodol, že ja budem tvoriť a on ma bude manažovať.
Vďaka sociálnym sieťam i katolíckym rádiám sa moje piesne dostávajú k ľuďom, ktorí si objednávajú CD u mňa a pozývajú ma do farností či na podujatia.
Rád sa s nimi modlím spievaný ruženec, kde k piesňam a modlitbe pridávam aj svedectvo svojho obrátenia. Snažím sa byť trpezlivý a prijímať veci tak, ako sa dejú. Som trochu ako pútnik, ktorý spieva piesne s veľa slovami, lebo sú prakticky rozprávaním príbehov, ktoré sa snažia byť odtlačkom metapríbehu Ježiša Krista.
Vo februári ste oslávili päťdesiatku. Čo kríza stredného veku? Je to chiméra, alebo skutočný stav? Bola päťdesiatka časom na bilancovanie? Aký je výsledok?
Absolvoval som ignaciánske duchovné cvičenia vo všednom dni, kde človek počas jedného roka do hĺbky prechádza evanjeliom prostredníctvom rozjímaní a jeho kontemplovaním. Jedna z úloh ku koncu je pozrieť sa optikou evanjelia na celý svoj predchádzajúci život. Tam zistíte, že ak smerujete ku Kristovi, každá jedna z vecí a udalostí má v živote svoje miesto.
V zrkadle toho všetkého vyniká nekonečná Božia trpezlivosť a milosrdenstvo, ktoré s nami má. Že život sa pohybuje tak ako život Krista medzi „Hosana!“ a „Ukrižuj!“, vďaka čomu sa naučíme prijímať aj pády, námahy, utrpenie, bolesť ako Božiu milosť, všetko v perspektíve spásonosného vzkriesenia.
Mne krátko po ďalšom vystúpení na pomyselný spoločenský vrchol diagnostikovali rakovinu vo štvrtom štádiu. Štvrtom zo štyroch. Z pohľadu sveta pád a katastrofa, z Božej perspektívy príležitosť na opätovné očistenie sa od falošných identít, ktoré si vo svete tvoríme, a návrat k identite Božieho dieťaťa a prameňu Lásky, ktorou je Boh. Boh, ktorý vám dá silu všetko to z ľudského pohľadu ťažké a bolestivé premieňať na obetu nielen za seba a najbližších, ale aj za duše iných márnotratných bratov. Takých istých, akými ste boli ešte pred časom vy.
A potom vás ten dobrotivý Boh opäť postaví na nohy, aby ste to všetko opäť vyspievali vo svojich piesňach. A vy môžete len ďakovať za každý deň, za všetko, aj za 50 rokov života.
To je vzácne svedectvo. Vďaka zaň. Nakoniec sa mi zdá, že aj názov vášho nového albumu nejakým spôsobom súvisí s vaším životným zápasom. Ako to teda je?
Gratia Plena… Keď som bol po jednej chemoterapii, tak ma to dosť zobralo a mal som taký myšlienkový obraz: Panna Mária a učeník Ján pod krížom. Hovorí sa, že tam bol ako jediný učeník, aby podopieral Pannu Máriu. Je to však naopak. To my sme ako Ján tými učeníkmi, ktorých podopiera Panna Mária, pomáha nám, aby sme tú našu krížovú cestu dokázali dôjsť až do konca, pod kríž, k Ježišovi Kristovi.
