O niektorých prípadoch v pastoračnej praxi sa donedávna diskutovalo len v hypotetickej rovine. Spoločenská situácia však radikálne ovplyvňuje aj pastoračnú realitu. Katolícke mediálne vody nedávno rozčeril prípad v argentínskom meste Corrientes, kde sa koncom januára udiala bezprecedentná udalosť. V miestnom Chráme Panny Márie Pompejskej sa konal katolícky sobáš transrodového páru, ktorému asistoval miestny farár.
V prípade páru išlo o biologického muža, ktorý sa identifikuje ako žena, a biologickú ženu, ktorá sa identifikuje ako muž. Podľa ich vlastných slov postupovali „ako každý iný pár“ – absolvovali rozhovory s kňazom, prípravu a dostali uistenie, že z biologického hľadiska ide o muža a ženu, a teda nič nebráni sviatostnému manželstvu.
Videozáznamy z obradu, ktoré sa objavili na sociálnych sieťach, ukazujú klasické prvky katolíckej svadby – sprievod nevesty k oltáru, výmenu súhlasu, prítomnosť rodiny a priateľov. Pre samotný pár išlo o „magický moment“ a symbol lásky v prostredí, ktoré podľa ich slov transrodovým ľuďom často zostáva zatvorené.
Arcidiecéza Corrientes reagovala po medializácii prípadu promptne. Vo vyhlásení z 8. februára pripomenula, že manželstvo ako sviatosť vyžaduje splnenie podstatných náležitostí – slobodu vstúpiť do manželstva, neprítomnosť kánonických prekážok a predovšetkým platný súhlas medzi mužom a ženou tak, ako ich chápe katolícka antropológia. Ak tieto podmienky nie sú splnené, nejde len o disciplinárny problém, ale o otázku samotnej platnosti sviatosti.
Podľa vyjadrenia arcibiskupa Josého Adolfa Larregaína takýto sobáš „nemá účinok ipso facto“, teda je neplatný už samotným faktom, že nespĺňa podmienky potrebné pre platné vyslúženie sviatosti.
Arcibiskup zároveň zdôraznil, že otvorenosť voči každému človeku neznamená rezignáciu na sviatostnú teológiu. V tejto súvislosti poukázal aj na dokument Fiducia Supplicans, ktorý za určitých podmienok umožňuje požehnanie osôb žijúcich v iregulárnych zväzkoch, no výslovne rozlišuje medzi požehnaním a sviatosťou manželstva, aby nedošlo k ich zámene.
Zaujímavé je, že podľa miestneho odborníka na kánonické právo boli zo strany farnosti prijaté žiadosti, keďže pár mal „odlišné pohlavia“. Spor sa tak neodohráva len na úrovni emócií či kultúrnych zápasov, ale aj na poli interpretácie kánonického práva, antropológie a samotnej definície manželstva.
Niektorí cirkevní právnici však spochybňujú aj postup arcibiskupa Larregaína, ktorý manželstvo vyhlási(l) za naplatné dekrétom pre nedostatok v matérii a forme. Emeritný profesor kánonického práva na Univerzite vo Freiburgu Georg Bier však pripomína dôležitú zásadu kánonického práva, podľa ktorej sa manželstvo “teší právnej priazni Cirkvi; preto sa v prípade pochybností má platnosť manželstva zachovať, kým sa nepreukáže opak.“ (kánon 1060 CIC)
Rovnaký názor zastáva aj Thomas Schüller, kánonický právnik z Münsteru, podľa ktorého „toto argentínske manželstvo nemožno jednoducho vyhlásiť za neplatné biskupským dekrétom, pretože sa naň vzťahuje aj právna domnienka platnosti; skôr musí byť vyhlásené za neplatné prostredníctvom formálneho procesu anulovania.“ Do úvahy by tu prichádzal c. 1095, č. 3, ktorý hovorí, o dôvodoch psychickej prirodzenosti, pre ktoré na seba osoby nedokážu vziať podstatné záväzky manželstva.
Tak či onak, prípad z Corrientes odhaľuje ak širšie napätie, ktorému dnes čelí Cirkev: Ako zostať verný katolíckemu učeniu o sviatostiach a zároveň reagovať na meniacu sa kultúrnu realitu? Aktivisti z radov LGBT katolíkov hovoria o potrebe postupnej zmeny zvnútra. Iní upozorňujú, že príliš rýchle kroky by mohli viesť k hlbokým rozkolom.
Podľa niektorých kritických hlasov Cirkev reaguje príliš pomaly. Oponenti zas hovoria o opodstatnenosti pomalšej reakcie: Cirkev neignoruje bolesť konkrétnych ľudí, no súčasne vníma sviatosti ako poklad viery, ktorý nemá podliehať aktuálnemu tlaku reality, ale premieňať ju.
Otázka, ktorú prípad z Argentíny znovu nastolil, preto neznie len „či“, ale najmä „ako“ – ako hovoriť o pravde, identite a manželstve v dobe, ktorá tieto pojmy predefinuje rýchlejšie než kedykoľvek predtým.
Pre katolícke prostredie ide o ďalšiu skúšku schopnosti viesť dialóg bez straty vlastnej identity. A práve v tom sa ukáže, či dokážeme spájať vernosť a citlivosť – dve hodnoty, ktoré by v Cirkvi nemali stáť proti sebe.
