Príbeh stretnutia Márie Magdalény so vzkrieseným Ježišom patrí k najdojemnejším scénam Nového zákona. Nie je to len silný príbeh – je to samotné jadro veľkonočného posolstva.
Odohráva sa skoro ráno, ešte za tmy. Svetlo zatiaľ nepreniklo krajinu ani Máriino srdce. A predsa sa v tomto tichu a temnote začína niečo meniť. V priebehu príbehu akoby postupne vychádzalo slnko – symbol Krista. Svetlo neprichádza náhle, ale pomaly, v okamihu stretnutia. Vtedy, keď Ježiš vysloví Máriino meno, sa rozvidnie nielen okolo nej, ale najmä v nej samej. Svetlo sa dotýka jej tváre i jej srdca.
Evanjelista Ján si všíma detail, ktorý by sme mohli ľahko prehliadnuť: Mária plače. Slovo plač sa v texte vyskytuje až štyrikrát.
Plač je zvláštny jazyk. Človek pri ňom mlčí, a predsa hovorí viac než slovami. Keď niekto plače, jeho vnútro je otvorené. Vynára sa bolesť, strata, bezmocnosť.
Mária plače, lebo stratila toho, koho milovala. V Ježišovi našla niekoho, kto ju prijal v celej jej hĺbke – so slabosťami, zraneniami aj túžbami. A teraz je všetko preč. Aspoň sa jej to tak zdá. Jej slzy sú výrazom lásky, ale aj prázdna, ktoré po tejto láske zostalo.
A práve toto otvorené srdce sa stáva miestom stretnutia. Mária sa skláňa do hrobu. Tento pohyb si vyžaduje odvahu. Pozrieť sa do prázdna, čeliť strate, neutiecť pred bolesťou – to nie je samozrejmé. Keby sa bola vrátila späť k starému životu, možno by uviazla v smútku. No ona zostáva. Hľadá. A práve v tomto hľadaní sa rodí nové poznanie.
Najprv nevidí nič, čo by dávalo zmysel. Dokonca ani keď stojí pred ňou vzkriesený Kristus, nespoznáva ho. Považuje ho za záhradníka. Aj to je príznačné – vzkriesenie nie je samozrejmé, nie je okamžite pochopiteľné. Človek ho musí „uvidieť“ iným spôsobom.
A vtedy zaznie otázka: „Koho hľadáš?“ Je zaujímavé, že Ježiš sa nepýta „čo“, ale „koho“. Odpoveď na najhlbšie túžby človeka nie je vec, myšlienka ani vysvetlenie. Je to osoba. Stretnutie. Vzťah.
Ježiš jej nedáva dlhé vysvetlenia. Nepredkladá dôkazy. Nepoučuje. Povie jediné slovo: „Mária.“ Vysloví jej meno.
A to stačí.
V tom okamihu sa všetko mení. Mária ho spoznáva. Nie očami, ale srdcom. V tom jedinom slove je prítomná celá skúsenosť lásky, prijatia a blízkosti. Jej smútok sa mení na radosť, tma na svetlo, beznádej na nádej.
Tento moment odhaľuje niečo podstatné: Boh sa človeku neodhaľuje ako abstraktná pravda, ale ako ten, ktorý ho pozná po mene. Vzkriesenie nie je len udalosť z minulosti. Je to stretnutie, ktoré sa môže diať aj dnes – v tichu, v hľadaní, v otvorenom srdci.
A možno práve vtedy, keď máme pocit, že stojíme pred prázdnym hrobom, že nič nedáva zmysel, môže zaznieť to najdôležitejšie slovo. Naše meno.
