Na pozvanie nadácie ACN Slovensko navštívil Bratislavu Martins Uchenna Obidiegwu z Nigérie. Aktuálne to mal k nám iba na skok, keďže už druhý rok študuje geofyziku v Miškolci. Jeho najbližší však zostali v Nigérii. V rámci Červenej stredy sa zúčastnil na podujatí Skúšaní vo viere, ktoré v petržalskom Kostole Svätej rodiny 26. novembra 2025 zorganizovala nadácia ACN Slovensko. Porozprávali sme sa s ním o jeho konkrétnych skúškach i osobnom prežívaní viery.
Pán Obidiegwu, pochádzate z Maiduguri, hlavného mesta štátu Borno v severovýchodnej Nigérii. Je to región najviac zasiahnutý islamistickým terorom. Ako ste prežívali túto situáciu na vlastnej koži?
Osobne som diskrimináciu kresťanov zažíval na škole, kde som bol viceprezidentom a neskôr prezidentom kresťanských študentov. V tejto pozícii som hájil práva kresťanov v prevažne moslimskom prostredí. Pre lepšiu predstavu: asi 90 % pedagógov boli moslimovia.
Veľakrát som čelil tlaku, aby som konvertoval na islam. Sľubovali mi výhody, ale padali aj vyhrážky. Snažili sa zneužiť aj fakt, že moji rodičia už nežijú, a teda mi chýba podpora, ktorú by mi v prípade konverzie na islam vedeli zabezpečiť.
Keďže som však konvertovať nechcel, vyhrážali sa mi, že mi nedajú ukončiť štúdium. O to viac som sa po záverečnej skúške čudoval, že profesor, ktorý sa mi takto najviac vyhrážal, mi nakoniec nedal sľubované F, ale E. Školu som teda ukončil, no považujem to za zázrak Božej milosti.
Prenasledovanie kresťanov sa Vás dotklo aj osobne. Vášho otca zabili islamisti a mama následkom toho zomrela.
Áno. Otca zadržali ozbrojenci a jednoducho ho popravili. Boli bezohľadní, bez strachu, bez rešpektu k životu. Mama zomrela následne z veľkého žiaľu – zlyhalo jej srdce.
Vyšetrovala tento čin polícia?
Nie. Ak ide o kresťanov, polícia ani vláda často vôbec nereaguje. Bez spravodlivosti, bez záujmu.
Tento týždeň boli medializované správy, že nigérijskí biskupi opäť apelujú na vládu, aby zasiahla. Hrozí totiž, že ľudia začnú brať spravodlivosť do vlastných rúk. Stáva sa to už?
Áno, niekedy áno. Keď vám niekto zavraždí člena rodiny, je veľmi ťažké ovládať sa. Človek má prirodzenú túžbu brániť zvyšok rodiny, keď to neurobí štát. A ak vláda neponúka ochranu ani spravodlivosť, ľudia sa cítia opustení.
Vláda teda nevie zabezpečiť bezpečnosť?
Nielenže nevie, často ani nechce. Napríklad zo Školy Panny Márie uniesli len nedávno 312 detí; je to katolícka škola v severnej časti. A v tom istom období uniesli ďalších približne 25 dievčat, potom iných 38 ľudí počas bohoslužby. Zastrelili veriacich, uniesli matky s bábätkami…
To sú neuveriteľné čísla, ľudské životy…
A to stále hovoríme iba o jednom regióne, nie o celej krajine. A napriek tomu: žiadne rázne kroky.
Ale ak kresťania pri sebaobrane zabijú dobytok útočníkov, štát reaguje okamžite, je to tak?
Áno. Je to až absurdné. Keď útočníci zabijú kresťanov, vláda často mlčí – hodiny alebo dni. Niekedy sa tvária, že sa nič nestalo.
Ale ak sa miestni veriaci niektorému útočníkovi ubránia – alebo ak dôjde k zabitiu ich dobytka –, okamžite prichádzajú vyhlásenia, rozkazy na vyšetrovanie, rýchla akcia. Ako keby krava mala väčšiu cenu než život kresťana.
Prečo je podľa vás odpoveď vlády taká slabá?
Je to politicky podmienené. Vyzerá to ako vedomé ignorovanie utrpenia kresťanov. Preto aj biskupi varujú, že ak štát nezačne konať, ľudia si budú kupovať zbrane a brániť sa sami. A úprimne – môže sa to stať veľmi skoro.
Niektorí obviňujú aj prezidenta Bola Tinubu, ktorý je moslim. Je to oprávnené?
Bola Tinubu je moslim zo západnej časti krajiny. Tam sú moslimovia vo všeobecnosti tolerantnejší: pijú pivo, chodia na našu omšu, pozvú vás medzi seba. Ich rodiny bývajú aj zmiešané – muž moslim, žena kresťanka, dieťa kresťan… oni to neriešia.
O to väčšmi ma prekvapuje, prečo je prezident ticho. Možno ide o politické záujmy pred voľbami. Možno nechce narušiť rovnováhu moci. Ale ak vláda vidí, že ľudia zomierajú, musí konať.
Je známe, že jeho manželka je pastorka. Nemá naňho v tomto smere vplyv?
Ona tvrdí, že je pastorka. Ale ak by ňou naozaj bola, ochraňovala by „svoje stádo“. Zatiaľ som nevidel žiadnu jej iniciatívu v prospech kresťanov.
Ako vnímate slová Donalda Trumpa o tom, že USA zasiahnu vojensky, ak vaša vláda nezačne chrániť kresťanov?
Osobne s ním súhlasím. Mnohým moslimom sa to nepáčilo, videli v tom útok voči sebe. Ale pravda je, že kresťania trpia viac. Nie je to len môj názor, sú to fakty. Samozrejme, zomierajú aj moslimovia, no také čísla obetí u nich neexistujú.
V jednej dedine bolo 502 kresťanov zavraždených v priebehu jediného dňa. Bol som tam, videl som pamätník so všetkými menami; všetci sú pochovaní v jednom masovom hrobe. Na Štedrý večer 2023 zabili vyše 150 kresťanov, ktorí sa chystali na Vianoce. Pred niekoľkými mesiacmi bolo zabitých 120 ľudí; medzi nimi aj dojčatá.
A to je iba zlomok. Tvrdenie prezidenta Tinubu o tom, že v Nigérii neexistuje prenasledovanie kresťanov, je lož. Každý deň vidíme opak: celé dediny vypálené, kostoly zničené.
Pomáha teda aj takáto medzinárodná pozornosť?
Áno. Keď Trump niečo povie, politici sa boja, začnú reagovať, hľadajú spôsob, ako to ututlať. Aspoň sa boja medzinárodnej hanby. A to nám tiež pomáha.
Čo konkrétne kresťania v Nigérii očakávajú od medzinárodného spoločenstva?
Dúfame najmä v praktickú pomoc:
- finančnú podporu pre rodiny, ktoré prišli o všetko;
- psychologickú a lekársku starostlivosť;
- základné potreby – potraviny, lieky, oblečenie;
- štipendiá pre študentov, aby mohli uniknúť nebezpečiu a vzdelávať sa;
- vytváranie pracovných príležitostí.
Najhoršie je, že mnoho vzdelaných mladých kresťanov ostáva bez práce – len preto, že sú kresťania.
Vy sám študujete v Európe – v maďarskom Miškolci. Ako ste sa sem dostali?
Vďaka programu štipendií pre prenasledovaných kresťanov. Trvalo mi to však 7 rokov, kým ma po opakovaných žiadostiach prijali. Moja rodina ostala v Nigérii, každý deň sa bojím o ich život. Doma mám okrem piatich súrodencov aj manželku a osemmesačnú dcérku.
Darí sa vám navštevovať ich?
Zriedka. Lety sú drahé a dokumenty komplikované. Je to veľmi ťažké psychicky aj finančne.
Aké rozdiely vidíte medzi kresťanmi v Nigérii a Európe?
Viera je rovnaká. Ale spôsob jej prežívania je iný. U nás je omša plná radosti: spev, tanec, hlasné modlitby. V kostole je veľa mladých.
Tu v Európe často vidím kostoly plné starších ľudí a len zopár mladých. Je tu sloboda, pokoj – ale možno práve to spôsobilo, že viera sa žije tichšie, menej osobne.
Hovorí sa, že prenasledovanie môže vieru posilniť…
Naša viera bola silná aj pred prenasledovaním. Máme tradíciu hlbokej spirituality. Ale po útokoch mnoho ľudí ušlo, kostoly sa vyprázdnili. Teraz sa boja.
Čo vám dáva odvahu pokračovať?
To, že vidím bratov a sestry v iných krajinách, ktorí nezabúdajú. Keď niekto prejaví záujem – aj keď len rozhovorom –, dodáva to silu.
Keď prichádza pomoc, napríklad voda do dediny, strecha nad hlavou, štipendium pre dieťa atď., vtedy ľudia cítia, že Ježiš na nich nezabudol. Aj mne sa stalo, že som si v zúfalstve povedal: „Boh ma opustil.“ A potom prišla pomoc. To mi vrátilo nádej.
Ak bude viac takých projektov, podpor, iniciatív – viac úsmevov, viac života –, my veriaci budeme vedieť, že nie sme sami.
Ďakujem vám za rozhovor.
Ja ďakujem – aj za to, že o nás hovoríte. Už to je pomoc.
