Veľká Učiteľka Cirkvi svätá Katarína Sienská povedala, že nešťastím Cirkvi sú hriechy a vlažnosť jej klerikov. Preto neustále vyzývala na reformu duchovenstva. V čom spočíva táto reforma? Ide o zmenu chápania kňazstva? O zmenu sviatostnej teológie, po ktorej dnes niektorí volajú?
Svätá Katarína hovorí o inej reforme – o reforme života kňaza tým, že sa zjednotí so svojím sviatostným stavom. Veľký štvrtok je dňom, keď si pripomíname ustanovenie kňazstva Kristom, preto je dobré položiť si túto otázku práve, ale nielen dnes.
Svätému Norbertovi sa pripisuje veta: „Ó, kňaz, kto si? Nie si skrze seba, lebo pochádzaš z ničoho. Nie si pre seba, lebo si prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Nepatríš ani sebe, lebo si majetkom Cirkvi. Nie si ani ty, lebo si Božím služobníkom a zároveň si služobníkom všetkých. Kto si teda? Nič a všetko si, kňaz.“ Tieto slová nás chcú priblížiť k tajomstvu kňazstva.
Od kňaza sa očakáva, že pozná chudobných i bohatých, chorých aj mocných, ľudí z vyšších i nižších sociálnych vrstiev. Od kňaza sa očakáva, že rovnako ako Ježiš Kristus môže vyhlásiť: „Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“
Mnohí dnes očakávajú od Cirkvi, aby v mene sociálneho pokoja a domnelej harmónie nepomenovávala pravdu. V úvode encykliky pápeža Benedikta XVI. Caritas in veritate čítame: „Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva.“
Preto je dôležité okrem smeru, ktorý naznačuje svätý Pavol – pravda v láske –, doplniť aj tento opačný smer – láska v pravde. Pravdu musíme hľadať v ekonómii lásky, ale aj lásku musíme pochopiť vo svetle pravdy. Kňaz je služobníkom pravdy v láske a lásky v pravde.
Thomas S. Eliot napísal: „Vo svete, kde všetci utekajú preč od pravdy, môže ten, kto ide opačným smerom, vyzerať ako dezertér.“
„Aké znepokojujúce je byť kňazom. Kňaz je človek, ktorý zaujíma Božie miesto. Je to človek, ktorý je vybavený všetkými Božími silami,“ píše svätý farár z Arsu. A táto skutočnosť nás napĺňa bázňou. Nie je to strach otroka alebo strach pred ľuďmi. Ten je len skrytou pýchou, ktorá sa bojí odhalenia slabosti. Bázeň, ktorú kňaz potrebuje, je detská a radostná bázeň. Táto bázeň má svoje korene v realistickom uznaní svojich hraníc a súčasnom uznaní Božieho daru. To kňaza napĺňa úžasom a vďačnosťou.
Kňaz musí žasnúť každý deň nad tým, že sám Kristus chce cez neho pokračovať, vstúpiť do prítomnosti. Kňaz je tak cestou, ktorú si Kristus vybral, aby vstupoval do tohto sveta zvláštnym, jedinečným spôsobom. Kristus si vyberá kňaza aj napriek jeho úbohosti a slabosti a to ho napĺňa vďačným chvením. Bez tohto vďačného chvenia by kňaz mohol prepadnúť omylu, že kňazstvo je jeho vlastníctvom.
Kto je teda kňaz? Táto otázka je veľmi dôležitá, lebo mnohí veriaci (a niekedy aj neveriaci) očakávajú od kňaza, aby bol tým, kým nie je. Jeden stredoveký rukopis, ktorý sa našiel v Salzburgu, obsahuje zaujímavú charakteristiku: Kňaz musí byť veľký i malý zároveň. Má zmýšľať šľachetne, akoby mu v žilách prúdila kráľovská krv, a zároveň má byť prirodzený a jednoduchý, akoby mal sedliacky pôvod. Kňaz má byť hrdinom, ktorý porazil samého seba. Má byť prameňom posvätenia a súčasne hriešnik, ktorému odpustil Boh. Má byť pánom svojich vášní a súčasne služobníkom slabých a skľúčených. Kňaz sa nemá skloniť pred mocnými tohto sveta a zároveň sa ma skláňať k chudobným. Má byť učenlivým žiakom svojho Pána a zároveň pastierom jemu zvereného stáda. Má byť žobrákom s otvorenou náručou a súčasne nositeľom obrovských pokladov a darov. Má byť vybavený múdrosťou starca a dôverou dieťaťa. Má mať otvorenú náruč smerom hore, ale nohami má stáť pevne na zemi. Je stvorený pre radosť a zároveň vie, čo je utrpenie a bolesť. Je priateľom pokoja a nepriateľom lenivosti. Je taký – úplne iný, ako som ja.“
V minulosti sa kňazstvo redukovalo na schopnosti a kompetencie vykonať isté úkony v prospech veriacich. Kňazský život sa nevnímal ako osobitná cesta k svätosti, ktorá je zakorenená v krste. Keď príliš zdôraznime, že úlohou kňaza je len sláviť bohoslužby a spovedať, potom sme v nebezpečenstve, že budeme chápať kňazstvo ako funkciu, ako nejaké úkony. Hodnota kňaza a jeho kňazstva je v prvom rade v tom, kým je, a nie v tom, čo robí.
Podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu kňaz nie je alter Christus (druhý Kristus), ale ipse Christus (sám Kristus). Výraz alter Christus vzťahujú cirkevní otcovia na každého kresťana. Kňaz nie je iný Kristus vedľa pôvodného Krista a nie je ani zástupca Krista. Prečo? Lebo to by znamenalo, že ten, koho zastupujeme, nie je prítomný. Lenže Kristus prítomný je. Ako? Cez kňaza ako cez živú ikonu. Kňaz nekoná len v Ježišovom mene, ale v Ježišovej osobe (in persona Christi).
Osoba kňaza sa stáva predĺžením človečenstva Ježiša Krista. Táto prítomnosť Krista v kňazovi je sviatostná. Je to prítomnosť slúžiaca alebo služobná. Duša kňaza je dušou služobníka. Aj preto je prvým stupňom kňazstva diakonát, ktorý nie je pri kňazskej vysviacke zmazaný, anulovaný, ale tvorí základ celého kňazstva. Na to by sme my kňazi nemali zabúdať, že v prvom rade sprítomňujeme Krista služobníka. Práve na tomto poli služby sa odohráva náš hlavný zápas o svätosť.
Lebo tento dar kňazstva je pre nás aj obrovskou výzvou, aby sme tomuto daru podriadili celý svoj život. Preto je dôležité si to neustále pripomínať. Vhodným okamihom je napríklad obliekanie bohoslužobných rúch. Pápež Benedikt XVI. ho označil ako vstup do „Áno“ kňazskej služby. Skutočnosť, že stojíme pri oltári zahalení do liturgických rúch, má pripomenúť nám i ostatným veriacim, že kňaz je tu v osobe niekoho iného – Ježiša Krista.
Mexičanka Maria Concepción († 1937), blahorečená v roku 2019, zo svojich súkromných zjavení spomína slová Pána Ježiša: „Zo všetkých ľudí som si vyvolil niektorých, ktorí majú byť mojimi JA. Oni majú pokračovať v misii, ktorá ma priviedla na zem. (…) Neviem, či dokážeš pochopiť, čo pre mňa znamenajú kňazi: Sú mojimi rukami, pracovníkmi, dokonca mojím srdcom, sú centrom pre nespočetné duše. V súčasnosti otvára svet široký prielom do sŕdc kňazov a ty vieš, koľko nerestí sprevádza tohto nepriateľa. Keď Svätý Duch odíde zo srdca kňaza, potom je to jeho koniec. Lebo ak má niekto povinnosť a nielen potrebu žiť zo Svätého Ducha, potom je to kňaz. Beda kňazovi, ktorého pohltí matéria. Musí sa považovať za zatrateného. Chcem lásku v týchto kňazoch. Chcem, aby tieto zasvätené duše žili v dôvernom vzťahu so mnou. V mojich kňazoch musí znova vzplanúť oheň. A to je možné len vo Svätom Duchu. Potrebujem armádu svätých kňazov. Premena kňaza na mňa, ktorá sa deje pri svätej liturgii, má pokračovať v ich bežnom živote, aby bol ich život vnútorný, duchovný, zbožštený.“
Spracované podľa knihy kardinála Roberta Saraha Na veky: Meditácie o osobnosti kňaza.
