Život svätého Norberta z Xantenu, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 6. júna, spadá do obdobia stredoveku a prináša nám zaujímavý a priam dobrodružný príbeh. Svätec, ktorého dnes poznáme hlavne ako zakladateľa rádu premonštrátov, nebýval vždy svätým. Traduje sa, že v mladosti žil životom búrliváka na šľachtickom dvore a žiadna neresť mu nebola cudzia.
Koľko takých príbehov sme už počuli! Žil zlým životom, no po stretnutí s Kristom svoj život radikálne zmenil. Čomu nás to učí? Aby sme neodsudzovali hriešnikov, ale iba hriech, lebo raz z nich môžu byť veľkí svätci. To všetko je možné a životy svätých o tom hovoria pomerne často.
Podľa legendy mladý búrlivák cválal na koni, keď sa nad krajinou zlietli mračná, strhla sa búrka a začal fúkať víchor. Norbert spadol z koňa a v bezvedomí zostal ležať hodnú chvíľu na zemi. Nevedno, čo všetko sa mu odohrávalo v hlave, aké impulzy a znamenia v tomto stave prečítal, no pravdou je, že domov sa vrátil zmenený a svoj život daroval Ježišovi. Podobný pád z koňa zažil aj apoštol Pavol, ktorý dokonca na čas oslepol, aby nakoniec mohol vidieť všetko v Božom svetle.
Norbert sa stal v roku 1115 kňazom, no nemal to jednoduché. Výčiny jeho mladosti ho doháňali na každom mieste, pre hriechy predchádzajúceho života bol dlho nedôveryhodným Ježišovým učeníkom. No nevzdával sa. Nemal to v povahe. Žil radikálnou chudobou, predal všetok svoj majetok, rozdal ho chudobným presne podľa Ježišovho evanjelia. Napomínal svojich spolubratov kňazov, ktorí si spravili z duchovného stavu ľahké živobytie. Tí ho zasa osočovali, že znevažuje kňazský stav, lebo sa oblieka ako kňaz a žije ako žobrák.
Od pápeža dostal povolenie kázať, a tak sa stal potulným kazateľom. Svoju misijnú činnosť sústredil na Francúzsko, kázal aj v Belgicku a niektorých častiach Nemecka. Biskup francúzskeho mesta Laon ponúkol Norbertovi domov vo svojom biskupstve. Mohol si vybrať miesto, na ktorom by zostal a rozvíjal kazateľskú činnosť.
Dve hodiny pešej chôdze od Laonu objavil Norbert nehostinné údolie Prémontré, kde mal v noci videnie: zástup mužov-kňazov-rehoľníkov v bielych rúchach. Na tom mieste dal potom biskup vystavať kláštor a Norbert sa sem utiahol s prvými trinástimi rehoľníkmi, ktorých pomenoval podľa údolia: premonštráti. Žili podľa pravidiel svätého Augustína, ktorý podobne ako Norbert tiež márnil mladosť v divokom hýrení, no po obrátení sa dal na cestu pokánia. V roku 1121 už bolo v kláštore štyridsať kňazov a päťdesiat bratov.
O päť rokov nato novú rehoľu odobril pápež a kláštory začali rásť naprieč stredovekou Európou. (Aj na Slovensku máme premonštrátske kláštory: v Jasove, ktorý bol a dodnes je sídlom opáta, a tiež v Lelese.) Premonštrátske kláštory mali byť od seba vzdialené maximálne deň cesty, aby medzi nimi bola dobrá komunikácia a aby žiaden premonštrát nespal mimo kláštora.
V roku 1127 bol Norbert vymenovaný za magdeburského arcibiskupa. Legenda hovorí, že keď chcel vojsť do arcibiskupského paláca, vrátnik ho vyhnal s poznámkou, že sem žobráci nepatria. Až naliehanie davu a dôveryhodných osôb presvedčilo vrátnika, že toto je premonštrát Norbert a je novým arcibiskupom. Legenda ďalej hovorí, že Norbert sa na svedomitého vrátnika zadíval a pochválil ho: „Dobre si povedal. Som žobrák.“
Snažil sa zreformovať arcibiskupstvo, čo preložené do jazyka dneška znamenalo, že chcel ochrániť veriacich a kňazov pred zdieraním zo strany šľachty. To sa šľachte nepáčilo a usilovali mu o život. Do toho prišiel rozkol na Petrovom stolci a nastalo obdobie dvojpápežstva. Inocent II. a Anakletos II. sa snažili nakloniť si kráľa Lothara III., neskoršieho cisára Svätej ríše rímskej, ktorý svojím vplyvom a mocou mohol jedného z nich zachovať v úrade.
Francúzi stáli na strane Inocenta II. a Norbertovou zásluhou sa na Inocentovu stranu postavilo aj Nemecko. Inocent II. bol aj vďaka Lotharovej vojenskej intervencii dosadený na post hlavy Katolíckej cirkvi. Na výprave do Ríma sa na prianie kráľa zúčastnil aj samotný Norbert, v tom čase arcikancelár Svätej ríše rímskej.
Norbert zomrel 6. júna 1134 vo veku 52 rokov. Vyčerpaný zápasmi, tvrdou prácou a odriekaním, ale naplnený pokojom, lebo bojoval dobrý boj pod zástavou Ježiša Krista. Pochovali ho v rádovom opátstve v Magdeburgu, ale v období nemeckej reformácie preniesli jeho sväté ostatky do Prahy, kde sú uložené v premonštrátskom kláštore na Strahove.
