Jedna moja známa, pani z Kyjeva, oslavovala životné jubileum. Bol to príjemný dôvod na stretnutie sa, zvolili sme si jednu útulnú kaviareň v Poprade. Budovu zatepľujú, tak bol vchod zabezpečený z oboch strán prenosnými kovovými bariérami. Syn pani Oľgy už výborne rozpráva po slovensky a začal sa z ničoho nič smiať. Pozrel som sa na miesto, kam sa pozeral naposledy; ak ste často s deťmi, získate túto zručnosť. Na prenosnom zábradlí bolo upevnené zalaminované upozornenie. Veľkými červenými písmenami tam stálo: „LOV RÝB JE ZAKÁZANÝ.“
Ktovie, od ktorého rybníka to sem priniesli. Vladik už, samozrejme, hýril nápadmi a zháňal sa po udici. Nakoniec jednou, narýchlo vymyslenou, celým telom ťahal akéhosi minimálne dvojmetrového žraloka, zápasiac s vlnami a vôbec s celým tým nepriateľským svetom, ktorý ho vyhnal až sem pod Tatry…
A mne sa okamžite objavila detská spomienka. Mali sme doma modrú ochytanú a zodratú knihu zvláštneho formátu. Bola omnoho viac na šírku ako na výšku. Najmä preto, že autor doplnil svoje výborné príbehy vlastnoručnými vtipnými kresbami. Štýl Ivana Baja je jedinečný, nenapodobniteľný a fascinujúci. Myslím, že pri čítaní jeho knihy a pozeraní jeho obrázkov mi prvýkrát prišlo tak naozaj ľúto, že neviem kresliť.
Okrem zvládania závisti ma to však naučilo aj to, že sú medzi nami ľudia, ktorí sú v istom zmysle zázrakmi. Vedia niečo a robia to úplne hravo a samozrejme, čo by drvivá väčšina iných ľudí nikdy nedokázala, aj keby sa na hlavu postavila. Sú vzácni a treba si ich vážiť.
Smiech na lane sa volala tá kniha. Vedel som tie príbehy naspamäť. Niektoré obrázky boli dosť morbídne, taký krásny horolezecký čierny humor. Ale mne sa pri pohľade na Vladikov nápis okamžite objavila jedna Bajova kresba.
Na štíhlu skalnú vežu sa s vypätím všetkých síl cez záverečný previs dobýja krásne starosvetský horolezec. S prilbou na hlave, čo vyzerá ako tá polguľatá časť vojenskej naberačky minimálne pre rotu vojakov, a trištvrťovými turistickými nohavicami, ktoré sme doma volali „golfky“. So záplatami na zadku, samozrejme. Na nohách mal chlpaté ovčie podkolienky a obrovské vibramy. Naviazaný bol na lane, len cez hruď, dračou slučkou, a ovešaný bol nejakými tými skobami a karabínkami.
Kladivo visiace na špagáte dokumentovalo expozíciu steny. V tvári sa mu zračí náhly údiv, šok, veľkými očami neveriacky zíza na to zjavenie. Na jedinej úzkej vodorovnej plôške skalnej vežičky je rovno do kameňov nabitý hrubý kôl tam, kde by ste na väčšine alpských veží čakali kríž. Na ňom je tabuľka a obrovský nápis: „LOV RÝB SA V TANAPE PRÍSNE ZAKAZUJE.“ Tak sa mi pri tej kaviarničke uzavrel jeden detských kruh.
Možno som čudný kňaz, ale znepokojuje ma, ako nám politici vykrádajú Sväté písmo a vytrhávajú nám z náuky viery – z učenia cirkevných moralistov, právnikov, biblistov a iných – veci, ktoré majú potenciál vzbudzovať protichodné názory. Aby ich totiž človek pochopil s porozumením, prijal a snažil sa ich dodržiavať, potrebuje často veľmi dlhú a najmä poctivú duchovnú cestu.
Vznikne istý vnútorný paradox zrelého kresťana. Chápe potrebnosť usmernení pre udržanie systému, poriadku; dobrých vzťahov. Dodržiava ich. Ale zároveň vie, že nie absolútne. Zoberte si len napríklad Desatoro Božích prikázaní. Ich všeobecné akceptovanie robí život na zemi omnoho predvídateľnejší a bezpečnejší. Ale zároveň by som sa vôbec nerozpakoval za istých okolností ukradnúť auto, ak by bolo jediné k dispozícii. Napríklad na to, aby som ním odviezol rodiacu ženu alebo zraneného človeka do nemocnice.
Neoddeliteľnou súčasťou kresťanstva okrem dodržiavania prikázaní je totiž aj integrálne zohľadňovanie príkazu lásky k blížnemu. Či sa nám to páči alebo nie, zo samotných Ježišových úst to máme priamo a nespochybniteľne povedané. A že na láske k Bohu a k Bohu v blížnom bratovi a sestre, ba aj v nepriateľovi je vystavané všetko najpodstatnejšie z našej morálky, cirkevného práva, disciplíny či praxe. Skrátka, spása duše je na prvom mieste.
Preto ma udivuje, že sa nijak významne ako Cirkev nebránime, keď ktosi – často s pochybným osobným životom, (ne-)kultúrou prejavu či prakticky absolútne nežitým duchovným životom – uloví niečo z tohto nášho rodinného striebra. Ani netuší, načo sa v skutočnosti tá lyžička vlastne má použiť a prečo sa asi ocitla v poklade viery či praxe Cirkvi. Triumfálne ju však vytrčí davom, surovo vytrhnutú z kontextu. Je samozrejmé, že tí, čo ju vidia z vnútornej strany, majú iným spôsobom deformovaný obraz reality ako tí, čo ju vidia zo strany vypuklej.
A, žiaľ, už skoro nikoho nezaujíma účel tej lyžičky. Jej podstata. Začneme sa hádať a rozdeľovať. Túto časť svojej exhibície politici mimoriadne milujú a vychutnávajú si ju. Kresťania sa do seba pustia. Obe strany s najposvätnejším zápalom obhajujú, ako to vidia. Emócie sa stupňujú. Padajú obvinenia. Niekedy do toho vtiahneme aj naše autority. Biskupov. Pápežov. Nikdy by sme si ich síce nedovolili posudzovať, ale máme dve výnimky na dve označenia, kde sa cítime dišpenzovaní priam Najvyšším, že ich smieme bez výčitiek svedomia vysloviť: Liberál. Konzervatívec.
Hotovo, a je to vonku! Cítime sa okamžite lepšie. Hneď ako to vyslovíme, máme pocit zadosťučinenia, že patríme na správnu stranu dejín a Božie mlyny po svojom pomalom mletí raz isto ukážu, že sme sa nemýlili. Ideme na barikády. Žiaľ, aj na bodáky. Len aby sa nezabudlo, ruské zákopy na ukrajinskom území majú tiež túto pachuť, ba priam puch.
Na chvíľu zabudneme, že účel nikdy nesmie svätiť prostriedky. Že nemôžeme dosahovať akékoľvek dobré, ba ani tie najlepšie ciele, zlými cestami… Tu je práve tá tenká čiara, že ak chceme dosiahnuť primárne dobro, sú niekedy prípustné kolaterálne škody. Ale nikdy nesmú byť priamo chcené. A ich veľkosť treba starostlivo zvážiť.
Akým veľkým zlom je krádež auta v porovnaní zo záchranou ľudského života? Na druhej strane, akým veľkým zlom je vraždenie civilistov šahídmi a balistickými raketami v porovnaní s akýmsi iluzórnym pocitom ohrozenia jadrovej veľmoci a jej akýchsi hodnôt? Je úplne zrejmé, že zákonmi a hrubou silou nezmeníme ľudské srdcia a ich túžby či potreby. To až evanjeliom a samotným Kristom dotknuté ľudské bytosti si vytvoria správnu motiváciu prijať a dodržiavať veci umožňujúce posvätný poriadok sveta. Svojho vnútorného i toho vonkajšieho. Nikdy to nejde naopak.
Akoby sme chceli riešiť demografickú krízu našej krajiny zákonným nariadením vlády, že sa musia vyrábať posteľné plachty výlučne počas splnu mesiaca. Lebo to vraj zaručene zvýši pôrodnosť. Nemalo by sa skôr umožniť mladým párom lacné štartovné bývanie? Nemalo by sa nejako signifikantne oceniť ich odhodlanie prijať manželský záväzok? Možno aj na tú mesačnú romantiku by azda skôr došlo, pričom by už výlučným cieľom nebolo len sa trochu v páre pozabávať…
Tak sa nám stalo, že nám vo svete vyrástla celá generácia politikov a političiek, ktorí sa stali hobby teológmi, moralistami, biblistami, genetikmi a sexuológmi. Pritom to, čo držia na svojich transparentoch a čo chcú pchať do zákonov, je azda často viac-menej pravdivé. Ale v kombinácii s ich ozajstnými úmyslami to znie absurdne a neprijateľne. Skrátka, ceduľa na úplne nevhodnom mieste.
Neobdarovávajme ich svojou horlivosťou! Politici neznášajú nezáujem. Miesto toho im venujte skôr pobavený a citeľne ľahostajný úsmev. Taký, aký by asi v Reinholdovi Messnerovi vzbudila tabuľka zapichnutá do piesku kdesi na holandskej pláži, že lezenie v previse bez horného istenia a prsného úväzu sa prísne zakazuje… Veď nie je hádam až tak ťažké rozlíšiť piesok od pieskovca. Či?









