Vatikánsky novinár Jacopo Scaramuzzi z denníka La Repubblica položil pápežovi Levovi pri jeho návrate z Castel Gandolfa v utorok večer otázku, prečo sa nemodlil v Modrej mešite počas návštevy Istanbulu. Pápež novinárovi odpovedal:
„Hovorili, že som sa nemodlil, a ja som odpoveď dal už v lietadle, spomenul som jednu knihu. Možno sa modlím aj v tejto chvíli, chápete? Štýl modlitby v danom okamihu a na danom mieste…“ a dodal: „V skutočnosti uprednostňujem modlitbu v katolíckom kostole v prítomnosti Najsvätejšej sviatosti. Ale o tejto udalosti sa veľa hovorilo, čo mi pripadá trochu zvláštne…“
Okrem toho, že kňazovi nie je dovolené sláviť svätú omšu v chráme alebo na posvätnom mieste nekresťanského náboženstva podľa inštrukcie Redemptionis sacramentum, zaujala ma poznámka Svätého Otca: „Možno sa modlím aj v tejto chvíli, chápete?“ ktorú nečakane vyslovil Lev XIV.
Nebolo by na tom vo svojej podstate nič výnimočné, veď zo všetkých strán počúvame, že kostol pre modlitbu vlastne nie je potrebný. Že nie sme pohania, ktorí v chrámoch prinášajú obety, ale sme v prvom rade spoločenstvom. Ekléziou. Cirkvou. A že kresťanské kostoly nie sú postavené z hlinených tehál, ani z kameňa či dreva a trámov. Že románske hrubé múry ani gotické klenby nie sú tým, čo drží našu Cirkev v pravej bohoslužbe, ale sme to my – kresťania – základný stavebný materiál Božích katedrál.
Potom je tu druhý pohľad: načo nám sú chrámy, veď náš Boh je všade. Nie je viazaný na zopár metrov štvorcových obkolesených opulentnou výzdobou a nie vždy prívetivými výjavmi na stenách. Nie sme v striedavej starostlivosti a nemá na nás vyhradenú jednu hodinku, ideálne v nedeľu dopoludnia.
Na to existuje jedna pekná odpoveď: tak ako je voda v nás, v našich telách, a zároveň všade okolo nás, vo vzduchu, ktorý nás neustále obklopuje, no ak sa chceme napiť, ideme k prameňu.
Ale toto všetko, zdá sa, Svätému Otcovi nešlo hlavou. Spomínal knihu. Knihu brata Vavrinca a jeho Prax Božej prítomnosti.
Keď Lev XIV. vyslovil vetu „Možno sa modlím aj v tejto chvíli“, neotváral tým diskusiu o medzináboženskom protokole. Otváral priepasť pod nohami každého, kto si myslí, že modlitba má svoje miesto, čas a vhodnú kulisu. Lebo ak je možné modliť sa „aj v tejto chvíli“, potom sa celá naša mapa posvätna rozpadá. A presne do tejto sutiny vstupuje brat Vavrinec.
Vavrinec neponúka duchovno ako únik pred skutočnosťou. Veď aj modlitba môže byť vytrhnutím z nepríjemnej reality, z bolestivých vzťahov, únikom pred utrpením… No Vavrinec ju ponúka ako návrat. Nie hore, ale späť. Nie do výšin, ale do stredu. A tým pádom nie je problémom chrám. Problémom je človek, ktorý v ňom stojí, a pritom nie je nikde.
My, ľudia týchto časov, sme majstrami presunu. Nepresúvame neustále len naše telá v autách a lietadlách, ale presúvame aj našu zodpovednosť, pozornosť, zmysel. A presúvame aj Boha. Raz do kostola, raz do krízy, raz do detstva. Ale takmer nikdy do prítomnosti. Vavrinec ako prvý krok robí niečo nezvyčajné: odmieta presun. Na začiatok stačí toto a nič viac – Boha nikam neodsúvať. Boh je ten, s ktorým sa nerokuje o čase. Nie je rodičom plniacim si striedavú starostlivosť, ale vždy prítomným Otcom.
„Žil som tak, akoby na svete nebol nikto iný, iba Boh a ja,“ píše brat Vavrinec.
Toto nie je egoizmus. Toto je absolútna koncentrácia – nie na seba, ale na vzťah. A prečo je sústredenie dnes tak náramne ťažké? Pretože koncentrácia znamená vylúčenie. Znamená, že niečo musí ísť bokom. A my nechceme, aby išlo bokom čokoľvek. Chceme všetko – Boha aj rozptýlenie, hĺbku aj pohodlie, mystiku aj kontrolu.
Vavrinec nemá pochopenie pre túto rovnováhu. On by ju považoval za ilúziu. Uňho neexistuje vyvážený duchovný život. Existuje len život buď rozdelený, alebo zjednotený. A zjednotenie sa nedeje veľkými činmi, ale malými rozhodnutiami, ktoré robíme tam, kde by sme to najmenej čakali.
Jeho slávna kuchyňa nie je romantický obraz. Je to laboratórium pravdy. V hluku, v chaose, v rutine. A práve tam zaznieva veta, ktorá by mala roztriasť každú našu predstavu o „vyššej spiritualite“:
„V hluku a zmätku kuchyne vlastním Božie ticho rovnako ako na kolenách pri modlitbe.“
Ak je to pravda, potom už nemáme výhovorku. Už nemôžeme povedať: „Nemám čas.“ Nemôžeme sa vyhovoriť na tempo, na povinnosti, na chaos sveta. Vavrinec by povedal: práve tam sa rozhoduje, či je Boh reálny, alebo len konceptom.
„Boh nehľadí na veľkosť skutku, ale na lásku, s akou je vykonaný.“
Toto je veta, ktorá zborila moje duchovné ambície. Namiesto veľkých vecí pre Boha, pre Cirkev, pre svet, mám čo najsvedomitejšie písať tento text? To je všetko? Žiadna vôňa kadidla? Žiadne spevy? Vavrinec hovorí: začni s tým, čo robíš práve teraz. To je celé. Bez úniku. Neemigruj.
Pre súčasného človeka je najväčším pokušením nebyť prítomný. Telo je tu, myseľ inde. Modlitba je na perách, ale život uteká. Vavrinec to nazýva jednoducho: zabudnutie na Boha. Nie ako hriech v morálnom zmysle, ale ako stav. Stav, v ktorom Boh nie je odmietnutý, ale ignorovaný.
A ignorovanie je horšie než popretie. Lebo popretie ešte berie Boha vážne.
Vavrinec ide ešte ďalej:
„Nestačí Boha poznať rozumom. Myšlienky majú pri Bohu malú hodnotu. Láska je všetkým.“
To je rana pre moderného veriaceho, ktorý sa cíti bezpečne v pojmoch, teológii, správnych formuláciách. Vavrinec neútočí na rozum. On len hovorí, že rozum nie je miesto stretnutia. Stretnutie sa deje inde. V rozhodnutí zostať. V rozhodnutí neodísť od prítomnosti. V rozhodnutí nebyť rozdelený.
Ak je Boh prítomný vždy, potom neexistuje neutrálne miesto. Neexistuje „len práca“. Neexistuje „len rutina“. Neexistuje „len prežívanie“. Všetko je miestom stretnutia – alebo miestom úteku.
Vavrinec by nás dnes nepozýval k väčšiemu množstvu modlitieb. Pozval by nás k väčšej celistvosti. K odvahe nebyť rozpoltený. K riziku žiť tak, akoby Boh nebol hosťom, ale základnou skutočnosťou. Boh nie je projekt na zlepšenie života, ale oheň, ktorý ho zjednocuje.
Ak je Boh prítomný vždy, potom neexistuje neutrálne miesto. Neexistuje „len práca“, „len rutina“, „len deň, ktorý treba prežiť“. Všetko je miestom stretnutia, alebo miestom úteku.
A tak veta, ktorú pápež vyslovil takmer mimochodom, znie aj dnes: možno sa modlíš aj v tejto chvíli. Nie vtedy, keď si lepší. Ale vtedy, keď zostávaš. Celý. Tu. Teraz. Pred Bohom, ktorý nie je inde. A nikdy nebol.
