Keď sa povie Černobyľ, človeku sa vynoria obrazy zničeného mesta, ožiarených lesov a ticha, ktoré pôsobí až neľudsky. Azda ste videli aj dokumenty o tejto časti sveta.
Tí starší z nás (ako aj ja) majú v pamäti prvomájovú manifestáciu, keď sme ako deti pozdravovali súdruhov na tribúnach a nad nami letel rádioaktívny mrak z vybuchnutej jadrovej elektrárne… O tom sme dozvedeli až neskôr.
Do toho hrozba, že súčasný konflikt na Ukrajine spôsobí zničenie ochrannej vrstvy, zapečateného miesta havárie.
No predsa, narazil som na niečo, čo ma v súvislosti s Černobyľom uchvátilo, prekvapilo, povzbudilo a, samozrejme, podnietilo moju fantáziu a pošteklilo skeptika vo mne.
Uprostred černobyľskej pustatiny totiž stojí chrám. Je zasvätený svätému prorokovi Eliášovi. Tomu Eliášovi, ktorý sa preháňal na ohnivom voze…
Tento pravoslávny chrám je najstaršou zachovanou budovou v oblasti a jediným miestom v zóne, kde aj po katastrofe pokračoval liturgický život. Chrám prežil evakuáciu, chaos aj dlhé roky opustenosti. Predsa však s takým patrónom, akým je Eliáš, ho nič len tak nezničí. A podľa svedectiev odolal aj nukleárnemu výbuchu.
Ako vravia umelci, nekazme si príbeh pravdou. Zreprodukujem vám teda, čo sa o tomto chráme hovorí. Podľa viacerých meraní radiácie po výbuchu elektrárne mala práve oblasť okolo tohto chrámu podozrivo nízke hodnoty, často nižšie než vo vzdialenejších oblastiach.
Zatiaľ čo okolitý les takpovediac svietil rádioaktívnym prachom, pri chráme zistili údaje, ktoré nik nepredpokladal. Niektorí hovoria, že je to len náhoda, iní zase vravia, že merania boli chybné, ďalší tvrdia, že ide o zvláštnosť, ktorá sa dá vysvetliť. Veriaci si o tom myslia svoje a veria, že Boh ochránil toto miesto pred zničením.
Ešte neuveriteľnejšie je, že chrám stojí bez výraznej ujmy aj dnes, po dlhých rokoch. Ani zub času ho nezničil, ani súčasná vojna sa ho nedotkla.
K niečomu podobnému došlo pred rokmi na inom mieste planéty. Príbeh černobyľského chrámu tak pripomína jeden zo zvláštnych momentov dejín, ktorý sa stal po inom jadrovom údere – v Hirošime.
Kostol nanebovzatia Panny Márie (Hiroshima Catholic Church), budova stojaca len pár stoviek metrov od epicentra výbuchu atómovej bomby, sa po explózii nezrútil. Kým celé mestské štvrte v okamihu zmizli a mesto ľahlo popolom, múry kostola zostali stáť – spálené, ale nezrútené.
Kňazi, ktorí ho mali v správe, prežili výbuch v podzemí a neskôr sa stali jednými z najvýraznejších svedkov hibakuša – tých, čo prežili atómový úder.
Ako v Hirošime, tak aj v Černobyle zostali kostoly ako pevné body, hoci všetko okolo bolo zničené.
Chrám svätého Eliáša dnes navštevujú pútnici, turisti aj vedci. Nie preto, že by bol veľkolepý, ale preto, že zanovito existuje. Stojí tam, kde podľa všetkých výpočtov už dávno stáť nemal – tak ako kedysi kostol v Hirošime.
A to je možno najväčšie posolstvo týchto dvoch sakrálnych budov, ktoré si môžeme zobrať i do svojich životov: Aj tam, kde človek vidí len zánik, koniec a skazu, môže si Boh ponechať svoje miesto.
