Dovoľte mi krátku epizódu z manželského života:
Je nedeľa podvečer a bytom sa ozýva hádka muža a ženy. Manželov do slovnej roztržky voviedla téma financovania ich spoločnej domácnosti.
Výmena argumentov naberá na decibeloch a neopatrne zvolených slovách vo chvíli, keď do beztak napätej konverzácie vstupujú výčitky. Manžel sa s chuťou púšťa do obviňovania manželky za chyby, ktorých sa v ich vzťahu dopustila v nedávnej minulosti.
Akoby si tá žena tie chyby nebola už stokrát uvedomila. Akoby ich nebola už tisíckrát oľutovala. A akoby sa už miliónkrát nebola pokúsila o ich napravenie.
Manželka opätovné otváranie rán nedokáže ďalej zniesť; navyše si uvedomuje, že tvrdé slová môže započuť ich sedemročná dcéra, a tak sa odváži muža rázne zahriaknuť.
Neuvedomuje si však, že tým prileje ďalší olej do ohňa: „Jasné, ja mám byť ticho, aby ty si naďalej mohla byť ‚akože‘ dobrá!“ muž razom vychrlí zo svojich úst.
Čo myslíte, čo tú ženu bolí viac? Horké výčitky hriechov dávno minulých, alebo hlboká nedôvera v jej úprimnú snahu o nápravu seba samej, svojho života i života svojich blízkych?
Kto sa niekedy v podobnej situácii už ocitol alebo sa v nej práve nachádza, veľmi dobre pozná odpoveď na túto otázku.
Tá žena z celého srdca chce byť skutočne dobrá – bez toho nepotrebne maskujúceho „akože“. Túži po vnútornej premene bez ohľadu na to, či jej to nejaké tvrdé ľudské srdce verí alebo nie.
Taký človek od nás nepotrebuje ďalšie podkopávanie nôh; potrebuje cítiť milosrdenstvo a vnímať pohľad plný lásky, aby v nej – aj pre nás samých – odznova mohol pevne rásť.
„Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7)
