„Kiežby to už bolo za nami!“ Kto z nás ešte nevyslovil túto vetu? Kto ešte nikdy netúžil, aby sa tá hádka, choroba, kríza či vojna skončila?
Nestačíme sa spamätať z jednej a už je tu ďalšia. Nečudo, že fantazírujeme o akomsi diaľkovom ovládači života, ktorým by sme mohli tie nepríjemné udalosti preskočiť jedným klikom. Nech je už všetko šťastne za nami! Filmové spracovanie tejto myšlienky siahalo svojho času aj na Oscara.
Ani v reálnom živote sa úniky z neho nezvyknú oceňovať.
Pohľad do evanjelia prezrádza, že voči týmto túžbam neboli imúnni ani prví kresťania, Ježišovi žiaci. Aj oni mali zajačie úmysly, keď išlo do tuhého. Minimálne trikrát ich Ježiš pripravoval na to, že sa veci zhoršia, ale napokon sa všetko skončí dobre.
Keď to urobil po prvýkrát, Šimon Peter ho začal odhovárať. Za to si vyslúžil tvrdé slová svojho Majstra: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8,33) Keď sa to stalo druhý raz, apoštoli sa začali hádať, kto z nich je väčší. Znova dostali lekciu, že ak chcú byť prví, majú slúžiť (Mk 9,35).
A po tretej predpovedi sa to opäť ubralo rovnakým smerom. „Synovia hromu“ Jakub a Ján sú spolu s ostatnými na ceste do Jeruzalema, a oni by už najradšej sedeli na víťaznej oslave.
Len nedávno predsa počuli z úst svojho Majstra lákavú vetu: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.“ (Mk 9,1) A synovia hromu si to zrátali: „Existuje väčšia moc ako tá, ktorá nás ušetrí problémov?“
Ježišova odpoveď je prelomová: „Áno, existuje!“ Ježiš nehovorí len o moci, ktorá nás zbavuje všetkých ťažkostí, ale hovorí v prvom rade o takej moci, ktorá tieto ťažkosti odľahčí. Toto je tá moc Božieho kráľovstva. Je to často citovaná skúsenosť veriaceho človeka, že Boh nezachraňuje iba od problémov, ale oveľa častejšie zachraňuje v nich. Čo iné by potom znamenali Ježišove výzvy, aby sme vzali každý deň svoj kríž a nasledovali ho?
Treba však zdôrazniť, že kresťan sa tým nestáva duchovným masochistom. Stáva sa duchovným realistom: berie svoj kríž a nasleduje svojho Majstra, ktorý mu ani dnes nevkladá do rúk čarovný ovládač, aby preskočil nepríjemné a ťažké momenty aktuálneho dňa. Náš Boh nám dáva omnoho viac.
Vkladá do nás seba samého, aby sme nemuseli nič „preskakovať“, tak ako ani on sám nič nepreskočil. Hoci v Getsemanskej záhrade hovorí Otcovi, že by nič nenamietal, ak by ho utrpenie minulo, predsa nakoniec vypije svoj kalich až do dna.
Prečo ho nepreskočil? Lebo by tým preskočil aj moje krízové momenty. Nevyplnil by ich svojou prítomnosťou a ja by som prišiel o najväčšiu skúsenosť svojho života: skúsenosť prítomného a milujúceho Boha, ktorý ma objíma, aj keď ma už každý opustil.
Aktuálna kríza sa tak stáva príležitosťou stretnúť aktuálne prítomného Boha.
