Je rektorom Trnavskej univerzity, uznávaným profesorom teológie a jezuitom, ktorého na sociálnych sieťach sledujú desaťtisíce ľudí. Napriek vysokým akademickým titulom a funkciám si otec Miloš Lichner zachováva bezprostrednosť a ľudskosť.
V otvorenom rozhovore nám poodhalil nielen svoju lásku k svätému Augustínovi či francúzskemu vínu, ale aj to, že v škole nepatril vždy medzi premiantov. Hovorili sme o jeho ceste k povolaniu, o tom, prečo je dôležité na sociálnych sieťach šíriť krásu, ale aj o tom, ako vnímať Vianoce v dnešnej uponáhľanej dobe.
Začnime netradične, sériou rýchlych otázok, aby sme vás trochu spoznali aj z inej stránky. Rím alebo Paríž?
Paríž.
Kázeň 5 minút alebo 15 minút?
Päť minút.
Svätý Augustín alebo Tomáš Akvinský?
Augustín.
Hory alebo more?
Ajajaj… oboje.
A pivo alebo víno?
Oboje, ale v správnom poradí. (Úsmev.) Víno mám veľmi rád, keďže som študoval vo Francúzsku. V tamojších farnostiach ma naučili, aké víno sa hodí k akému jedlu či syru. Privykol som si na kvalitné francúzske vína, ktoré sú chuťovo výborné a cenovo prijateľné. Ale u nás na Slovensku je zasa lepšie pivo. Pamätám si, ako som raz doniesol z Francúzska kvalitné šampanské bratom z východného Slovenska. Okoštovali a povedali: „Juj, kvaśne.“ Tak som si povedal, že im už nič také nosiť nebudem.
Hovorí sa, že vo Francúzsku neexistuje zlé víno. Je to pravda?
Dá sa nájsť aj zlé, ale v komunite, kde nás bolo 35, som chodieval s predstaveným na veľké nákupy a on mi vysvetľoval, ako vyberať. Keď človek dobre vyberá, nájde skutočne dobré víno.
V rýchlom výbere ste uprednostnili svätého Augustína. Je o vás známe, že vaša vedecká činnosť aj príspevky na sociálnych sieťach smerujú práve k nemu. Prečo?
Máme veľmi priateľský vzťah. Prvýkrát som ho čítal ešte na strednej škole cez prázdniny. Nudil som sa, a keďže som rád čítal, pán farár na Veľkom Lapáši mi požičal knihu – vytiahol z knižnice Vyznania svätého Augustína. Tie ma vtedy veľmi chytili. Neskôr, keď som bol už u jezuitov na filozofii a mali sme začať písať seminárne práce, povedal som si, že skúsim toho Augustína, a v podstate sa mu venujem odvtedy.
Keby sme to chceli povedať veľmi odborne, venujem sa latinskej literatúre tretieho až šiesteho storočia. V centre môjho záujmu je Augustín, no študujem aj autorov pred ním, z ktorých vychádzal – ako Cyprián či Ambróz –, a rovnako aj tých, ktorí naňho nadväzovali, napríklad Leva Veľkého či Gregora Veľkého.
U Augustína však nachádzam nielen kvalitnú a solídnu teológiu, ale aj veľa krásnych myšlienok, ktoré potešujú srdce. Často si čítam jeho kázne a vyberám z nich niečo na ďalšie dni pre ľudí na internete.
Je teda svätý Augustín vašou srdcovou záležitosťou aj preto, že vás sprevádzal v počiatkoch vášho povolania?
Nielen on, v počiatkoch povolania ma sprevádzali napríklad aj Traja mušketieri. (Smiech.) Kňazom som chcel byť už od detstva, no pamätám si moment, keď som sa v Nitre spoznal s vtedajším kaplánom, dnešným pánom biskupom Viliamom Judákom. Išiel som za ním s otázkou: „Otec, čítal som v knihe Traja mušketieri po desiatich rokoch, že jeden z nich bol tajným generálom jezuitov. Kto sú to tí jezuiti?“ Začal mi dávať literatúru a to bol v podstate môj prvý kontakt, keď som sa začal oboznamovať s dejinami Cirkvi a životom rádu.
Okrem latinčiny a teológie máte v životopise aj jednu zaujímavosť – ste absolventom strednej poľnohospodárskej školy so zameraním na záhradníctvo. Čo vás k tomu viedlo?
Musím povedať pravdu, hoci to budú čítať aj moji spolužiaci – neučil som sa veľmi dobre. Mal som horšie známky, a hoci som túžil po kňazstve, videl som, že na gymnázium nemám šancu. Jedinou možnosťou bola záhradnícka škola. Bol som tam tri a pol roka a potom som si robil nadstavbu.
Ako sa zo žiaka s horšími známkami stane profesor a rektor univerzity?
Ťažko vysvetľovať tieto Božie cesty, ale na strednej škole ma učenie zrazu chytilo. Keď som získal prvé jednotky, zistil som, že kým na základnej škole mi to nešlo, tu mi to zrazu ide. To ma tak nejako popchlo vpred, začal som sa bifľovať a – skromne priznám – stal som sa takým „biflošom“.
Túto skúsenosť však vôbec neľutujem. Dalo mi to niekoľko rokov klasického robotníckeho života – pol roka som pracoval ako robotník v záhrade, neskôr ako údržbár na biskupskom úrade, a keďže mamini bratia boli murári, učili ma aj murovať. Hoci mi z tej školy zostali v pamäti skôr len latinské názvy a praxe by dnes už bolo málo, naučil som sa tam jednu kľúčovú vec, ktorú využívam dodnes.
Keď v záhradníctve vysejete semiačka, začnú vám rásť a po istom čase ich musíte „napikírovať“ – presadiť do väčšej, slobodnejšej nádoby. Základnou chybou, ktorú môžete urobiť, je, že ich chcete ťahať, aby rástli rýchlejšie. Ak to spravíte, akurát ich vytrhnete a ony vyschnú. Rastlinke nemôžete prikázať: „Poď rýchlejšie!“, ona má svoje tempo.
A presne to som si preniesol do mojej pozície kňaza aj rektora: dať ľuďom väčšie nádobky, ten priestor a slobodu, a potom trpezlivo čakať, aby mohli rásť. Nesnažiť sa ich nasilu ťahať, lebo tým človeka akurát poškodíte.
Cesta k jezuitom však nebola priamočiara. Spomínali ste prácu údržbára…
Žiarovky, samozrejme, viem vymeniť, aj kopec iných vecí, ale to obdobie, keď som pracoval ako údržbár, sa viaže k času, keď som sa hlásil do kňazského seminára. Pre cukrovku ma vtedy nezobrali. Keď mi prišiel zamietavý list zo seminára, bol som veľmi smutný.
Vtedy si ma k sebe zavolal neskorší otec kardinál (vtedy biskup) Korec a povedal mi: „Miloš, dozvedel som sa, čo sa stalo… ale keby ste chceli, sú tu aj rehole.“ V tej chvíli som zbystril a hovorím: „Otec biskup, ja som tak túžil, ale nevedel som, tak som skúšal seminár.“ A on nato: „No sú tu verbisti v Nitre a sú tu jezuiti, práve teraz prišli. Tak choď za nimi a pozdrav ich odo mňa.“
Tak som tam došiel. Boli tam pátri, ja som vošiel do kancelárie a spustil som: „Pochválen, posiela ma otec biskup, ja chcem byť jezuita.“ Dodnes vidím, ako páter Šuppa, ktorý je teraz v Prešove, zdvihol oči od písacieho stroja. Okuliare sa mu tak trochu zošmykli nižšie, pozeral na mňa a v tej chvíli vôbec nevedel, čo má povedať.
Nakoniec som bol pri nich dva roky, pripravoval som sa a potom sa už začal ten môj klasický kolobeh jezuitského života.
Súčasťou jezuitskej formácie sú aj tzv. experimenty. Čo si pod tým máme predstaviť?
Je to skúsenosť reálneho života. Môj prvý experiment bol mesiac v nemocnici v Trnave, kde sme na internom oddelení umývali pacientov, vymieňali bielizeň a roznášali stravu. Druhý experiment bol v Prešove, kde sme pomáhali v exercičnom dome. Človek tam vidí rehoľný život nie taký, aký je v knižkách, ale v realite, v stretnutí s pátrami, ktorí prežili roky v misiách či vo väzeniach.
Dnes robíte iný druh experimentu – evanjelizáciu na sociálnych sieťach. Čo vás k tomu motivovalo?
Môj „pracovný“ facebook funguje zhruba osem a pol roka. Začalo sa to tým, že som na internete nachádzal množstvo pseudokatolíckych stránok. Miešali politiku s náboženstvom a so všetkými možnými hlúposťami, ktoré nemali nič spoločné s Katolíckou cirkvou ani s kresťanstvom. Boli tam rôzne falošné obrázky Panny Márie a, dovolím si povedať, až primitívne posolstvá.
To ma v prvom rade pozitívne „vytočilo“ a inšpirovalo k tomu, že by bolo dobré začať niečo tvoriť pre týchto ľudí. Ale keď som nad tým premýšľal v modlitbe, povedal som si, že toto je negatívny dôvod. Že nestačí niečo robiť len preto, že inde je to zlé. Treba priniesť niečo pozitívne.
Povedal som si teda, že je dobré vyjsť z tej našej „komornej“ univerzity a ponúknuť ľuďom to pekné, čo ja sám čítam vo voľnom čase. Keď píšem články a študujem cirkevných otcov, vždy nájdem niečo krásne, čo má život. Prečo sa o toto bohatstvo nepodeliť? Veď v evanjeliu máme, že keď človek má talent, má s ním niečo robiť. Takže som sa rozhodol zdieľať.
Priznám sa, niekedy je to veľmi ťažké a únavné. Často sa to vyskladá – prídu vážne veci na univerzite, termíny do časopisov – a do toho si potrebujem nájsť čas prejsť Augustínove homílie a vybrať pekné texty. Ale nachádzam v tom veľký zmysel a teší ma spätná reakcia ľudí.
Zároveň si uvedomujem, že ľudia majú o nás kňazoch rôzne obrazy a je dôležité ukázať im, akí skutočne sme – že sme z mäsa a kostí, máme svoje boľačky, pekné aj ťažké chvíle. Boh si totiž nevolí supermanov. Teologicky vieme, že si vždy volí krehké nádoby, aby sa v našom živote viac ukázala jeho sila. Preto majú ľudia právo vidieť aj túto našu normálnu realitu.
Čo to s vami ako s dogmatikom urobí, keď vidíte na sociálnych sieťach príspevky typu „Ak ľúbiš Pána Ježiša, daj amen“?
V prvom rade sa pozriem, kto to zdieľa, a potom ma to, jemne povedané, ako som spomínal, „vytočí“. Cítim taký ten pozitívny, spravodlivý hnev. Ale vtedy som si povedal, že nestačí len hnev a nejaká prvoplánová reakcia. Už viackrát sa mi stalo, že som takéto témy spracoval do hlbšieho, dlhšieho statusu, aby som ľuďom vysvetlil, prečo je dôležité neklikať na takéto veci.
Častokrát ide o podvodníkov, ktorí zbierajú dáta alebo robia falošné zbierky. Je to nielen „protiviera“, ale aj deformácia obrazu Cirkvi. Cítim v tom potrebu robiť niečo podobné, ako robili apologéti v druhom storočí – vysvetľovať a obhajovať, že kresťanstvo má hlboký význam a nie je také primitívne, ako ho prezentujú tieto stránky. Zdá sa, že sme v čase, keď to treba robiť nanovo.
Často zdieľate aj fotografie z prírody. Je to zámer?
Chcel som myšlienky svätého Augustína posunúť aj ľuďom, ktorí sú možno na hrane Cirkvi alebo majú ďaleko od kostola. Nechcel som ich hneď „vyplašiť“ sakrálnymi fotografiami. V prírode predsa každý cíti Božiu stopu. Spojenie peknej fotografie a hlbokej myšlienky môže človeka naladiť a formovať. Staré príslovie hovorí: Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Verím, že ak človek bude čítať tieto myšlienky, niečo to s ním urobí.
Pôsobíte vyrovnane, no určite aj vo vašom živote prišli chvíle, keď ste mali chuť, obrazne povedané, „zhodiť batoh“. Zažili ste niekedy krízu povolania alebo vyhorenie?
Vyhorenie, chvalabohu, nie, ale chvíle bezmocnosti áno. Napríklad keď ma neprijali do seminára alebo keď ma profesorka na doktoráte „zrezala“ po prvých odovzdaných stranách. Ale svätý Augustín má krásnu exegézu žalmu, kde sa hovorí: „Boh stráži tvoj vchod aj východ.“
Augustín to vysvetľuje tak, že Boh dovolí, aby si vošiel do skúšky, ale stráži aj tvoj východ z nej – vyjdeš z nej, ale nie sám, iba spolu s ním. Spätne vidím, že tie skúšky boli potrebné, aby mi „nenapršalo do nosa“ a aby som si uvedomil, že všetko je to Božia milosť, nie moja zásluha.
Opäť raz, Boh si nevolí supermanov, volí si krehké nádoby, aby sa ukázala jeho sila.
Celý rozhovor si môžete vypočuť vo forme podcastu.
