Kostoly právom nazývame „domy Pánove“. Sú posvätným priestorom, kde sa slávi liturgia premenenia Pána a uchováva Kristovo telo v podobe hostií. Takéto vnímanie kostolov ako sakrálnych stavieb považujeme prakticky za samozrejmé. Život však prináša aj situácie, keď to prestáva platiť a z chrámu sa stane „obyčajná“ budova, hoc aj s trochu nezvyčajnou architektúrou.
Najčastejšou príčinou je skutočnosť, že sa stali nadbytočnými či už pre úbytok veriacich, alebo postavenie nového kostola. Ďalšie osudy takýchto chrámov sú veľmi rozmanité. Zo zahraničia poznáme až extrémne príklady premeny na nočný klub ako v Maďarsku či skejtpark v Španielsku.
Dôstojnejšími prípadmi sú využitia ako múzeum, koncertná sála či knižnica. Často dochádza tiež k prestavbe na obytné účely. Dnes si predstavíme tri kostoly na Slovensku, ktoré takisto zmenili svoj pôvodný účel na svetský.
Koncertná sála
Sväté omše v pôvodne klariskom Kostole povýšenia Svätého kríža v Bratislave, ktorého počiatky siahajú až do 13. storočia, sa slúžili až do roku 1913. Dnes mesto Bratislava tento veľkolepý gotický priestor využíva ako koncertnú a výstavnú sálu.
Na začiatku 20. storočia chrám s priľahlým kláštorom využívalo katolícke gymnázium na liturgické účely, a to nielen pre školskú mládež. V spomínanom roku 1913 postavili v meste známy Modrý kostolík, ktorý prevzal jeho funkciu.
Už v nasledujúcom roku kostol s kláštornými budovami kúpilo mesto Bratislava a dalo ich k dispozícii novozaloženej Univerzitnej knižnici. V roku 1917 objekty prevzala Maďarská kráľovská pokladnica pre potreby regionálneho múzea. Po vzniku samostatného Československa získala celý areál opäť Univerzitná knižnica.
Kostol je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou. O rok neskôr ho získala do užívania Galéria mesta Bratislavy a následne od roku 1966 sa začalo s pamiatkovou obnovou objektu, ktorá bola ukončená v roku 1973.
V rokoch 2003 – 2006 sa realizovala rozsiahla obnova chrámu spojená s vytvorením sociálneho a technického zázemia potrebného pre využívanie objektu ako koncertnej a výstavnej sály. Riešené tak bolo aj vybudovanie prístavby na západnej strane kostola, v ktorej umiestnili šatne, sociálne zariadenia a ďalšie prevádzkové náležitosti.
Okrem samotnej stavby pripomína pôvodný účel aj hlavný a dva bočné barokové oltáre umiestnené v bývalom presbytériu, vitráže okien s kresťanskou tematikou, ako aj kríž s korpusom a sochy svätých. Práve prítomnosť oltárov, ktoré nestratili svoju posvätnosť, vyvoláva ešte viac otázky pri využívaní na účely, ktoré sú v rozpore s pôvodnou realitou chrámu, ako napríklad boli technopárty či tanečný workshop.
Múzeum
Až do roku 1953 sa ranogotický Kostol všetkých svätých z poslednej tretiny 13. storočia v Ludrovej-Kúte využíval na liturgické účely. Následne prešiel chrám do správy Liptovského múzea v Ružomberku, ktoré sa oň stará aj v súčasnosti.
Kostol v opevnenom areáli sa nachádza v poliach na ceste medzi obcou Ludrová a mestom Ružomberok. Práve táto jeho odľahlá poloha prispela k tomu, že po viac ako 500 rokoch si veriaci postavili nový chrám priamo v Ludrovej. Dokončili ho v roku 1826 a viedlo to k postupnému chátraniu nevyužívanej stavby.
Tú zachránil v 40. rokoch 19. storočia zeman Móric Rakovský z Liptovskej Štiavnice, ktorého rodina mala nad kostolom patronát a nechávala sa pochovávať v jeho krypte. Móric Rakovský dal chrám vrátane vnútorného vybavenia, fresiek i opevnenia opraviť a v roku 1843 aj znovu vysvätiť. Vďaka tomu sa v kostole konali bohoslužby ďalších 110 rokov.
V roku 1954 potom objekt odkúpil štát a dal do správy spomínanému Liptovskému múzeu v Ružomberku. Bola to celkom logická voľba. Z pohľadu veriacich išlo o nie tak potrebný kostol, ktorý však v tej dobe predstavoval svojou freskovou výzdobou z 15. storočia asi najhodnotnejšiu ukážku stredovekého maliarstva v celom Liptove.
Fresky v presbytériu neboli na rozdiel od prevažnej väčšiny našich chrámov zatreté s výnimkou kratšieho obdobia v 17. storočí, keď ludrovský kostol slúžil protestantom. Daňou za túto výnimočnosť však boli viaceré necitlivé premaľby v priebehu 19. a prvej polovice 20. storočia.
Po prechode do správy múzea prešiel chrám v rokoch 1958 – 1970 komplexnou obnovou vrátane reštaurovania fresiek. Následne bol sprístupnený verejnosti. V posledných rokoch sa tu realizuje rozsiahla obnova.
Historicky cenná stavba so vzácnym interiérom a bez obmedzení v podobe liturgického využívania prilákala aj filmárov, ktorí tu natáčali scény napríklad aj pre seriál Tisícročná včela či film Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Príležitostne sa tu konajú aj koncerty a ďalšie kultúrne podujatia.
Okrem samotnej stavby a hodnotných nástenných malieb v presbytériu i lodi pripomína pôvodný účel aj murovaná oltárna menza vo svätyni a tiež drevená tribúna spolu s vyrezávanými lavicami v západnej časti lode.
Od skladu ku kaviarni
Až do 50. rokov minulého storočia Rímskokatolícka farnosť v Rusovciach, dnes miestnej časti Bratislavy, využívala aj Kostol svätého Víta v areáli parku tamojšieho neogotického kaštieľa. Odvtedy sa začal využívať na svetské účely.
Pôvodne renesančnú stavbu zo začiatku 17. storočia postavili ako náhradu za starší farský chrám po tom, čo sa v obci usídlilo veľa Chorvátov utekajúcich pred tureckou expanziou. Už v roku 1662 však v obci vybudovali súčasný farský Kostol svätej Márie Magdalény a starší menší chrám prišiel o svoje postavenie farskej svätyne.
V spomínaných 50. rokoch 20. storočia komunistická štátna moc kostol násilne vyprázdnila. Vnútorné vybavenie bolo odstránené, v interiéri urobili novú betónovú podlahu a víťazný oblúk zamurovali. Takto upravený objekt začali využívať ako sklad literatúry.
Koncom roku 1985 bol bývalý kostol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Následne sa tu uskutočnilo niekoľko výskumov. Koncom 80. rokov aktivisti začali s jeho svojpomocnou opravou, ktorá však nebola dokončená. V rámci realizovaných prác okrem iného odstránili priečku medzi loďou a presbytériom.
Po roku 1989 sa kostol vrátil Rímskokatolíckej cirkvi, v miestnej farnosti preň však nemali veľmi využitie, keďže veriacim postačoval o niečo mladší a väčší farský Kostol svätej Márie Magdalény. Nevyužívaná stavba chátrala a na začiatku nového milénia bol na ňu žalostný pohľad. Ošarpaný exteriér s opadávajúcou omietkou aspoň sčasti milosrdne zakrývala bujnejúca vegetácia. Napokon však kostol do svojej starostlivosti prevzalo občianske združenie Vitus, ktorému sa podarilo v priebehu rokov 2006 – 2007 opraviť strechu a vežu kostolíka a následne aj fasády lode a presbytéria.
Rusovecká farnosť Rímskokatolíckej cirkvi sa po ukončení obnovy rozhodla vytvoriť v kostole, pre ktorý inak nemala využitie, kaviareň. Z východnej strany dostal polkruhovo ukončenú prístavbu pre sociálne zariadenie, ktorá svojím pôdorysom odkazuje na sakristiu zbúranú v minulosti.
Pre lepšie osvetlenie interiéru boli opätovne obnovené barokové okná na lodi, ktoré zamurovali v rámci obnovy v predchádzajúcom desaťročí. V interiéri bol vytvorený priestor pre prezentáciu výtvarných diel a tiež knižnica na poschodí. Kaviareň otvorili v roku 2020 len dva týždne pred zavedením opatrení v súvislosti s pandémiou.
