Kostoly vedia pripraviť pre výskumníkov viaceré prekvapenia. Medzi tie najvýznamnejšie patrí zistenie, že stavba vznikla v inom čase, než sa dovtedy predpokladalo. Aj z nedávnej minulosti poznáme prípady, keď sa datovanie chrámov posunulo dokonca o niekoľko sto rokov hlbšie do minulosti. Menej bežnou je však situácia, keď sa ukáže, že kostol je výrazne mladší, ako sa myslelo. Priblížime si niekoľko takýchto príkladov z relatívne nedávnej minulosti.
Bratislava-Rusovce
V areáli parku rusovského kaštieľa, hneď pri hlavnej ceste, stojí dnes už bývalý Kostol svätého Víta. Jeho dominantou je veža so združenými oknami, aké poznáme z románskych stavieb. Práve tie boli dôvodom, prečo viacerí odborníci dlho uvažovali o stredovekom pôvode stavby. Neodporovali tomu ani písomné pramene – obec sa spomína už v roku 1208 a jej kostol nepriamo v roku 1447, keď sa stretávame s rusovským farárom.
Starobylosť objektu umocňovalo aj použitie kameňov z rímskych čias i pre stredovek bežný pôdorys a orientácia svätyne na východ. Trocha mätúcim bol len nápis nad južným vstupom do lode, ktorý hovoril o postavení kostola v roku 1613.
Jasno do celej záležitosti vniesol až výskum architekta Andreja Boteka pred dvadsiatimi rokmi. Ten preukázal, že stavba naozaj pochádza až zo 17. storočia, ako to uvádzal spomínaný nápis. Postavili ju s využitím materiálu zo starších stavieb, pričom stĺpiky v združených oknách sú datované do druhej polovice 13. storočia, teda neskorománskeho obdobia.
Druhotne boli použité aj viaceré kamenné kvádre, na ktorých sa našla aj staršia omietka i maľba. Odborníci teraz predpokladajú, že pôvodný stredoveký kostol v obci bol už 16. storočí v takom zlom stave, že sa pristúpilo k výstavbe nového chrámu na inom mieste. Stará stavba potom poslúžila ako zdroj stavebného materiálu.
Slatvina
Pýchou spišskej obce Slatvina je bezpochyby jej stredoveký kostol stojaci v dominantnej polohe na jej západnom okraji. Jeho význam pred približne 15 rokmi zvýšilo odkrytie a zreštaurovanie vzácnych fresiek z 15. storočia. Samotná stavba zasvätená nanebovzatiu Panny Márie bola odborníkmi datovaná na koniec 13. storočia.
Toto datovanie bolo na prvý pohľad spoľahlivo doložené. V písomných prameňoch sa obec objavuje už v roku 1246 a aj architektúra kostola niesla viaceré znaky prelínania románskeho a gotického obdobia. Presbytérium má štvoruholníkový pôdorys, bežný pre ranú gotiku, a na veži sa čiastočne zachovali združené okná typické ešte pre románsky štýl. Tomuto časovému zaradeniu stavby neodporovala ani plastika tzv. slatvinskej Madony z druhej tretiny 14. storočia.
Preto sa nemožno čudovať istému prekvapeniu v odbornej verejnosti, keď výskum architekta Ivana Gojdiča v roku 2007 prišiel s posunom datovania až do obdobia prvej polovice 15. storočia. V tej dobe už totiž dominovali polygonálne presbytériá a rovné ukončenie svätyne slatvinského kostola možno považovať už za trocha archaické.
Nie je však vylúčené, že súčasný kostol postavili na mieste staršieho. Jeho pozostatkom by mohla byť časť odlišného muriva objaveného v mieste napojenia severnej steny lode na západnú stenu druhého podlažia sakristie. Do vybavenia predchodcu patrila zrejme okrem spomínanej sochy Panny Márie aj kamenná krstiteľnica.
Závod
V obci na Záhorí s trocha nepoetickým menom nájdeme cintorín so zaujímavým Kostolom navštívenia Panny Márie uprostred. Až donedávna bol v literatúre opisovaný ako gotická stavba s polygonálnym presbytériom z prvej polovice 14. storočia. Toto datovanie sa opieralo, pri absencii podrobnejšieho výskumu, predovšetkým o staršiu, dnes už zatretú maľbu s letopočtom 1339. Stredoveký pôvod podporoval tiež exteriér stavby s typickými opornými piliermi, ako aj lomený víťazný oblúk a portál rovnakého tvaru z podvežia do lode.
Toto všeobecne prijímané datovanie však vyvrátil v roku 2014 svojím článkom pamiatkar Martin Švec. Spochybnil autentickosť letopočtu i gotický pôvod vonkajších oporných pilierov a poukázal na prvú písomnú zmienku o obci až z roku 1557 a pretrvávanie lomených oblúkov až do 17. storočia.
Pri prieskume muriva upozornil na odlišnosť spodnej časti obvodových múrov, ktorá naznačuje viacero stavebných etáp. Podľa neho tak prvý kostol postavili až okolo polovice 16. storočia, čiže približne 200 rokov neskôr, než sa uvádzalo. Táto stavba, ktorá tvarom polygonálneho presbytéria odkazuje na viaceré neskorogotické stavby po roku 1500, mala byť zničená počas povstania Štefana Bočkaja na začiatku 17. storočia. Na jej pôdoryse potom v prvej štvrtine 17. storočia postavili dnešnú, už renesančnú stavbu.
Ochtiná
Evanjelický kostol v Ochtinej patrí medzi skvosty nielen Gotickej cesty na Gemeri, ale aj sakrálnej architektúry Slovenska celkovo. Preslávil sa vďaka vzácnym nástenným maľbám zo 14. storočia, ktoré dokonca viedli odborníkov k označeniu ich autora za „Majstra ochtinského presbytéria“.
Zaujímavá je však aj architektúra chrámu s pôvodným patrocíniom svätého Mikuláša a viacerými stavebnými etapami ešte počas stredoveku. Dominuje jej mohutná západná veža s pekne zachovanými románskymi združenými oknami dokonca na dvoch podlažiach. Práve tieto okná viedli odborníkov k záveru, že minimálne v prípade veže ide ešte o románsku stavbu z 13. storočia, pričom v laickej verejnosti sa spomínalo dokonca až 12. storočie. Zažila sa hypotéza, že pôvodný románsky chrám bol zničený a k jeho zachovanej veži v ranej gotike pristavali novú loď a svätyňu.
Datovanie veže do románskeho obdobia však vyvrátil výskum zastrešenia a krovov objektu, ktorý realizoval výskumník Peter Glos v roku 2012. Ten identifikoval pôvodnú fasádu lode na západnej strane a tiež vetracie okno, ktoré bolo dodatočne zamurované práve kvôli prístavbe veže. Gotický kostol teda pôvodne nemal vežu. Tú mali postaviť až niekedy v druhej polovici 15. storočia. Pekné románske okná so zachovanými stĺpikmi tak zrejme pochádzajú z inej stavby, možno z pôvodnej veže kostola v neďalekom Štítniku. V Ochtinej ich potom „recyklovali“ a dali im druhý život. Stavebný vývoj ochtinského chrámu však stále nie je úplne objasnený a odpovede na viaceré otázky môže dať len ďalší výskum. Už budúci rok by mali do kostola zavítať archeológovia.
Hradište
Kostol svätého Barnabáša v obci Hradište neďaleko Partizánskeho predstavuje výraznú dominantu krajiny a ešte pred niekoľkými rokmi bol považovaný za jednu z najstarších zachovaných sakrálnych stavieb u nás.
Spĺňal na to v podstate všetky predpoklady – stál vo vyvýšenej polohe v areáli staršieho hradiska, v jeho okolí sa našli náhrobné kamene z 11. – 12. storočia a aj jeho architektúra svedčila o zložitejšom stavebnom vývoji. Kostol sa totiž podobal na chrám v Kostoľanoch pod Tribečom, ktorý je datovaný až do veľkomoravského obdobia. Podobne ako tam na neveľkú, rovno ukončenú svätyňu zaklenutú ešte archaickou valenou klenbou nadväzovala menšia loď. K nej bola zo západnej strany pripojená druhá, mladšia a širšia loď so vstavanou vežou nad západnou tribúnou.
Niet sa preto veľmi čo čudovať, že staršia literatúra kládla vznik východnej časti kostola už do čias okolo roku 1100. Novšie pramene už potom pripúšťali datovanie aj do druhej polovice 12. storočia. Neskôr – ešte v románskom období – mala byť pristavaná väčšia loď s tribúnou a vežou.
Toto datovanie však bolo vyvrátené výskumom pod vedením architekta Martina Bónu v rokoch 2015 – 2016. Ten zaradil prvotný kostolík až do ranogotického obdobia druhej polovice 13. storočia, čo znamenalo „omladnutie“ o nejakých 100 až 150 rokov. Ešte „horšie“ v tomto ohľade dopadla údajná mladšia románska loď, ktorá je teraz datovaná ako baroková až do 18. storočia. Tento dramatický posun o nejakých 500 rokov sa najviac dotkol reprezentatívnej západnej tribúny, ktorá bola dovtedy považovaná za u nás unikátny príklad románskeho staviteľstva.
Ani tento posun však neuberá chrámu na čare vzhľadom na jeho neprehliadnuteľnú polohu nad hlavnou cestou i výnimočné patrocínium, jediné na Slovensku. Navyše, odborníci ešte zďaleka nepovedali svoje posledné slovo. Vzhľadom na nálezy starších náhrobných kameňov stále nie je vylúčené, že ranogotický kostolík mohol mať svojho staršieho predchodcu. Viac svetla v tejto veci môže, tak ako vždy, priniesť len ďalší výskum.
