18. august je v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi spojený so sviatkom jednej z najvýznamnejších žien raného kresťanstva – svätej Heleny, cisárovnej a matky cisára Konštantína I. Veľkého.
Narodila sa v polovici 3. storočia a na kresťanstvo sa obrátila až v pokročilom veku, keď mala približne 60 rokov. Flavia Julia Helena Augusta, ako znelo jej celé meno, sa zaslúžila o to, že sa ku kresťanstvu priklonil aj jej syn Konštantín. Ten v roku 313 vydal známy Milánsky edikt, v ktorom sa zaručovala sloboda vyznania pre všetky náboženstvá.
Svätá Helena sa podľa tradície preslávila najmä ako objaviteľka pozostatkov kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Stalo sa tak počas jej púte do Svätej zeme v roku 326. Spolu so svojím synom tiež dala stavať mnohé kostoly, vrátane rímskej Baziliky Svätého kríža v Jeruzaleme či Baziliky narodenia Pána v Betleheme. Zomrela v roku 330.
Svätú Helenu si uctieva Rímskokatolícka, Gréckokatolícka i Pravoslávna cirkev. Je patrónkou archeológov, rozvedených, manželstiev v ťažkostiach i konvertitov.
Katalóg patrocínií z roku 2009 eviduje na Slovensku 20 kostolov a kaplniek zasvätených svätej Helene, z nich však dodnes stojí len 13. Chrám v Nedožeroch-Brezanoch zasa má dvojité patrocínium – svätej Heleny a Krista Kráľa –, keďže ide o spojenie stredovekej a modernej stavby.
Medzi zachovanými stavbami nájdeme hneď dve pôvodne románske stavby – v Mecheniciach pri Nitre a v lokalite Hýbec pri Demandiciach. Súčasne však tiež nový chrám v Stránskom neďaleko Rajca, ktorý dokončili len pred 30 rokmi, v roku 1995. V tejto dedinke stojí ešte aj druhý kostol zasvätený cisárovnej – ide o gotickú stavbu v stave zakonzervovanej ruiny. To dokazuje, že úcta k svätej Helene je u nás živá od stredoveku až po súčasnosť.
Dnes si predstavíme tri zo stojacich kostolov svätej Heleny, pričom dejiny každého z nich siahajú až do čias stredoveku, hoci nie všetky niesli toto patrocínium hneď od začiatku.
Podhorany-Mechenice
Kostol v Mecheniciach, pár kilometrov od Nitry, je dnes zrejme najstarším zachovaným chrámom zasväteným svätej Helene na území Slovenska, aj keď toto zasvätenie získal až neskoršie. Stavba vznikla možno už na konci 12. storočia ako typický objekt tých čias – pozdĺžne románske jednolodie s východnou polkruhovou apsidou.
S kostolom sa prvýkrát stretávame v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337, keď ešte niesol pôvodné patrocínium svätého Petra.
Podľa tradície prešla stavba v druhej polovici 15. storočia veľkou obnovou, ktorú mala financovať grófka Helena Forgáchová. Nie je vylúčené, že pri tejto príležitosti bolo zmenené aj zasvätenie chrámu podľa štedrej donorky.
Koncom 18. storočia sa uvažovalo o zbúraní neveľkého kostolíka, ktorý mal poslúžiť ako zdroj stavebného materiálu pre väčší farský chrám.
K tomu, našťastie, nedošlo, naopak, rozhodlo sa o jeho oprave a prestavbe. V roku 1794 loď predĺžili západným smerom a doplnili murovanú tribúnu. V roku 1856 zasa pristavali západnú vežu. V tom čase už mali v interiéri na hlavnom oltári starší barokový obraz svätej Heleny, ktorej tvár sa má veľmi podobať na tvár niekdajšej panovníčky Márie Terézie.
Významným momentom bolo objavenie zvyškov freskovej výzdoby na víťaznom oblúku pri oprave v roku 1960. Najlepšie sa zachoval výjav Ukrižovaného Krista na tzv. vetvovom kríži na pravej strane, ktorý pochádza už z obdobia okolo roku 1300. Nad ním sa nachádzajú postavy dvoch anjelov.
V roku 2000 vysvätil kostol po ďalšej obnove kardinál Ján Chryzostom Korec, vtedajší nitriansky biskup. Kostol patrí Rímskokatolíckej cirkvi a slúži ako filiálny chrám farnosti v Podhoranoch.
Trnava
Kostol svätej Heleny na južnom okraji historického centra Trnavy predstavuje asi najautentickejšie zachovaný špitálsky kostolík z čias stredoveku na našom území. Špitál tu spravovali benediktíni až do svojho vyhnania z mesta v roku 1424.
Samotný kostolík postavili ako tehlové jednolodie s polygonálnym presbytériom niekedy koncom 13., prípadne začiatkom 14. storočia pri Dolnej bráne mestského opevnenia. Už po krátkom čase pristavali severnú sakristiu.
Niekedy v období druhej polovice 14. storočia, respektíve začiatkom 15. storočia získal kostolík dnešnú siluetu, keď mu pribudla severná veža. Prvé dve podlažia majú štvorcový pôdorys, vrchné podlažie je už osemboké. Patrocínium svätej Heleny sa prvý raz spomína až koncom 15. storočia, pričom je zaujímavé, že samotný špitál sa v roku 1480 uvádza ako Špitál Svätého kríža. Podľa niektorých autorov kostolík bol pôvodne zasvätený svätému Michalovi.
Renesančno-baroková prestavba v prvej polovici 17. storočia dala kostolíku okrem iného aj murovanú klenbu lode a novú tribúnu na jej západnej strane. Zrejme v tejto etape boli tiež vybudované bočné kaplnky zo severnej a južnej strany lode. Status národnej kultúrnej pamiatky má kostol od roku 1963.
Zasvätenie rímskej cisárovnej pripomína neskorogotická soška svätej Heleny z čias okolo roku 1400, osadená v jednom z výklenkov na západnom priečelí (dnes nahradená kópiou). Podľa všetkého však vzhľadom na veľkosť nejde o jej pôvodné umiestnenie. V interiéri sa obraz svätej Heleny nachádza na jednom z krídel bočného oltára Vir dolorum, ktoré sú datované do obdobia okolo roku 1500. Rovnako tak nájdeme Svätú Helenu aj vo veži, keďže toto meno nesie menší zo zvonov kostola. Pochádzal z roku 1771, ale v roku 1906 bol preliaty.
Kostol patrí pod trnavskú rímskokatolícku Farnosť svätého Mikuláša. Od roku 2010 chrám využívajú aj veriaci trnavskej gréckokatolíckej Farnosti svätého Lukáša.
Dražkovce
Na okraji obce Dražkovce pri Martine nájdeme posledný z predstavovaných chrámov zasvätených svätej Helene. V areáli stále používaného cintorína vo vyvýšenej polohe, ktorú zo severnej strany obteká Sklabinský potok, tu stojí pôvodne ranogotický kostol z čias okolo roku 1300.
Na tomto mieste už v stredoveku existovala samostatná obec menom Svätá Helena, pomenovaná práve podľa patrocínia chrámu. To, že ho zasvätili práve k úcte matky cisára Konštantína Veľkého, navyše malo mať priamy súvis so Svätou zemou.
Podľa legendy totiž uhorský kráľ Ondrej II. po návrate z piatej križiackej výpravy (1217 – 1221) mal majetky v tejto oblasti darovať svojim spolubojovníkom. Tí ako pripomienku mali územie pomenovať Jordán. Legenda má aspoň sčasti reálny základ, keďže je tu naozaj doložená osada Jordán/Jordanfeld, pomenovaná podľa rovnomenného potoka, ktorý tu tečie.
Kostol postavili ako typickú stavbu tých čias, keď sa k pozdĺžnej lodi pripájala kvadratická svätyňa so severnou sakristiou. Spomienkou na túto stavebnú etapu je okrem hrubej stavby aj severný portál s lomeným oblúkom vedúci do sakristie.
Prvýkrát sa so stavbou stretávame v písomných prameňoch v roku 1365 ako kaplnkou patriacou pod farnosť v neďalekom Martine. Zemanom zo Svätej Heleny sa však v nasledujúcich rokoch podarilo dosiahnuť osamostatnenie a vytvorenie vlastnej farnosti. Tá je doložená v listine z roku 1465, kedy sa chrám už spomína ako kostol a navyše je tu prvýkrát uvedené aj patrocínium svätej Heleny.
Veľkou zmenou prešiel objekt počas renesančnej prestavby v rokoch 1611 – 1612. Loď predĺžili západným smerom a pristavali aj súčasnú vežu. V interiéri novo zaklenuli nielen loď, ale aj presbytérium valenými klenbami s bohatou štukovou výzdobou.
V roku 1900 bolo opravované zastrešenie objektu a veža vtedy prišla o svoju cibuľovitú strechu z čias baroka. Status národnej kultúrnej pamiatky má objekt od roku 1963. Kostol patrí Rímskokatolíckej cirkvi a stále slúži veriacim ako filiálny chrám martinskej farnosti.
