Keď vyšiel zo synagógy, vošiel do Šimonovho domu. Šimonovu testinú trápila vysoká horúčka a oni ho prosili za ňu. Postavil sa nad ňu, rozkázal horúčke a tá ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ich. Po západe slnka všetci, čo mali chorých na rozličné neduhy, privádzali ich k nemu. On na každého z nich kládol ruky a uzdravoval ich. (…) Keď sa rozodnilo, vyšiel von a utiahol sa na pusté miesto. Ale zástupy ho hľadali. Prišli až k nemu a zdržiavali ho, aby od nich neodchádzal. On im však povedal: „Aj iným mestám musím zvestovať Božie kráľovstvo, lebo na to som poslaný.“ A kázal po judejských synagógach. (Lk 4,38-44)
Čím lepšie sa usilujeme využiť čas, tým rýchlejšie nám uteká. Čím viac prostriedkov na šetrenie času používame, tým menej ho máme. Toľko možností sa denne ponúka, no vybrať si možno len malú časť z nich. Dilemy dobre známe v pracovnom úsilí sa podobne bijú aj v tom duchovnom. Kto by ich nepoznal?!
Evanjelista Lukáš opisuje dni naplnené Ježišovou intenzívnou službou, niečo, čo by sme dnes mohli považovať za vzor plného pastoračného nasadenia. Hriech vo svojich najrozmanitejších dôsledkoch zanechal po sebe všade skutočnú spúšť. Uzdravenie prinášal Ježiš celým svojím bytím a svojou prítomnosťou. Osobitne dotykom, ktorým my obyčajne odovzdávame hmotné dobrá. Ježiš tým svojím odovzdával kus svojho bytia, uzdravujúcu transfúziu.
Využíval na to každú príležitosť – v synagóge, v dome, na námestí. Pomoc v každej potrebe tela i duše. Bolo to obdobie rozmachu, prejavov Božej moci, keď sa všetko rýchlo hýbe dopredu. V prírode cez jarné mesiace, v duchovnom živote v „nadšených obdobiach“. Aj to patrí k veci, hoci ani všetky dni Ježišovho pôsobenia neboli boli takéto.
Ako všetko, aj úspešný apoštolát skrýva svoje riziká. Hrozba, že sa človek nechá naplno niesť lavínou nadšeného prijatia, očividným rastom a z neho vyplývajúcim pocitom úspešnosti a kráčania tou najsprávnejšou cestou. Akoby prekážky, odmietnutie a neúspech znamenali len čosi zlé, čo marí Božie dielo.
Hoci práve v nich sa najúčinnejšie prejavuje jeho moc. Ježiš čelí týmto úskaliam rýchleho úspechu samotou a modlitbou. Vie sa vymaniť z prúdu udalostí a v tejto slobode počúvať, čo od neho očakáva Otec. A ten teraz chce ešte väčší rozmach, ale aj na iných miestach. Táto istota dáva Ježišovi silu povedať aj „nie“ a ísť ďalej.
Lebo kto chce napredovať, musí aj zanechávať. Ježiš útulnú Galileu v prospech nehostinnej Judey. My by sme sa utvrdzovali, ako veľmi nás ešte potrebujú zástupy okolo Genezaretského jazera, a nie odmietaví a chytrácki obchodníci a mudrlanti, čo napĺňajú Jeruzalem a otravujú svojím vplyvom aj jeho široké okolie. Ale Božie volanie tiahne práve týmto smerom.
Byť Spasiteľom znamená neustále prinášať spásu: hlásaním správneho života, uzdravovaním chorôb duše i tela, ale aj modlitebnými zápasmi v samote s Otcom; približovať ľudí k Bohu a Boha ľuďom. Väčšinou nie sme postavení pred rozhodnutie medzi dobrom a zlom. Skôr máme na výber dve-tri dobré možnosti, len si nevieme vybrať.
V takejto nerozhodnosti je rozhodne najsprávnejšia voľba na chvíľu sa utiahnuť do modlitby. V jej nadhľade ľahšie rozlíšime, do čoho nás viac láka naša chuť a čo viac chutí Božej vôli. Jedným z prejavov, že sme si vybrali správne, je vnútorný pokoj, ktorý preváži každý stres.
