V prostredí neustáleho výkonu sa odpočinok stáva podozrivým pojmom. Zdá sa, že hodnota človeka sa dnes meria výlučne tým, čo produkuje. Uvedomil som si to pri nedávnej „červenej kontrolke“, ktorá sa mi rozsvietila v mysli po slovách člena nášho spoločenstva: „Potrebujeme odpočinutého kňaza, a nie neustále unaveného.“
Nebadane uviazneme v mentalite, ktorá oddych zamieňa s lenivosťou, pretože „skutočný život“ ohodnocuje stupnicou napätia a aktivity.
Kontrastnú látku voči tomuto nastaveniu ponúka Biblia i kresťanská Tradícia, ktoré hovoria odlišným jazykom. Ozajstný odpočinok v ňom nie je únikom z reality, ale jej plnším a vedomím prijatím.
Jadro lenivosti
Zaujímavo o tejto téme píše filozof Josef Pieper vo svojej knihe Musse und Kult z roku 1948. Nadväzuje v nej na cirkevných otcov a svätého Tomáša Akvinského. Staré pravdy tak prehovárajú nanovo s prekvapujúcou aktuálnosťou.
Lenivosť nevnímali ako nedostatok aktivity, ale ako neschopnosť spočinúť, ako frenetickú prácu pre prácu samotnú. Príkladom lenivosti by bol podľa toho aj človek, ktorý sa nevie zastaviť, pretože sa definuje predovšetkým výkonom. V dnešnom svete, kde sa práca stáva hlavným zdrojom identity a sebarealizácie, je takýto pohľad mimoriadne provokatívny.
V jadre lenivosti tak stojí odmietnutie reality: človek uteká od toho, kým je a kým ho chce mať Boh. Ide o hlboký nesúlad so sebou samým, ktorý sa paradoxne môže prejavovať aj hektickou aktivitou.
Liekom proti lenivosti preto nie je viac činnosti. Jej priamym protikladom nie je „etika práce“, ale láska: dôverujúce prijatie seba, sveta a Boha. Z tejto lásky potom vyrastá aj zdravá činnosť – nie však vyčerpávajúca aktivita workoholika, ale tvorivé konanie človeka, ktorý vie, komu patrí.
Koreň odpočinku: Boh, ktorý sa teší
Mimoriadne podnetné je Pieperovo pripomenutie, že svätý Tomáš Akvinský považoval lenivosť za hriech proti tretiemu prikázaniu Desatora o svätení Pánovho dňa. Dôvod vidí v tom, že znemožňuje odpočinok ducha v Bohu.
Biblický odpočinok (hebr. šabat) nie je nečinnosťou, ale spočinutím v Božom diele. Sám Boh „odpočíval na siedmy deň“ (Gn 2,2) – nie preto, že by bol unavený, ale preto, že sa tešil z toho, čo je dobré. A v tomto bode sa pred nami vynára centrálne posolstvo: Odpočinok je úkonom viery. Je vyznaním, že svet stojí na Božej moci, nie na našom výkone.
Túto pravdu Cirkev sprítomňuje v liturgii, osobitne v slávení nedeľnej Eucharistie, ktorá je „prameňom a vrcholom“ kresťanského života. Nedeľa nie je prestávkou od života, ale prejavom jeho zmyslu: uprostred času sa učíme prijímať dar spásy. Kto sa teda nevie zastaviť, akoby hovoril: „Ak ja nebudem pracovať, Boh to nezvládne.“
Moja aktívna účasť na nedeľnej liturgii je preto výrazom skutočného odpočinku. Vysielam ňou jasné signály, že:
- svet sa nezrúti, ak sa zastavím,
- moja hodnota nie je v tom, čo robím,
- Boh je Bohom aj bez mojej neustálej aktivity.
Lenivosť – degenerácia odpočinku
Ak odpočinok degenerujem len na regeneráciu pracovnej sily, stráca svoj duchovný zmysel. Ak sa však stane priestorom pre liturgiu, ticho, vzťahy a vďačnosť, stáva sa školou správneho bytia.
Lenivosť toto odmieta – buď uteká do aktivity, alebo do otupujúcej zábavy.
Ježišove slová „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“ (Mt 11,28) nie sú pozvaním k nečinnosti, ale do vzťahu. Eucharistia je naplnením tohto pozvania. Neprijímame v nej výsledok svojej práce, ale dar Kristovho života. Nesníma z nás bremeno tým, že by ho okamžite odstránil, ale tým, že ho nesie spolu s nami. A to je prameň a spôsob toho najlepšieho odpočinku.
A červená kontrolka svietiť nemusí…
(V texte vedome volím slovo „lenivosť“ na úkor obsažnejšieho výrazu „akédia“.)
