Túlal sa svetom a hľadal svoj vnútorný pokoj. Hľadal ho na rôznych miestach a rozličnými spôsobmi: počas polročného pobytu medzi budhistami v Tibete zložil sľub mlčanlivosti, v Indii skúšal meditáciu, v čínskom kláštore sa učil bojové umenia a rok prežil v Amazónii, aby načúval hlasu prírody.
Trvalý pokoj však neprichádzal. Nenašiel ho ani v príležitostných filmových, televíznych či divadelných úlohách, dokonca ani vo vedľajšej role v hollywoodskom filme Mandolína kapitána Corelliho (2001).
Taliansky herec Pietro Sarubbi napokon objavil vytúžený pokoj v úplne inom projekte. Pred vyše dvadsiatimi rokmi mu Mel Gibson ponúkol menšiu úlohu vo filme Umučenie Krista. Práve postava vraha Barabáša mu od základu zmenila život. Sarubbi bol spočiatku sklamaný – jeho postava nemala takmer žiadny text a pôsobila skôr ako komparz. Preto požiadal režiséra aspoň o nejakú akčnú scénu. Tá sa síce odohrala, no v celkom inom zmysle, než očakával.
Gibsonov film nezanechal stopy iba na divákoch, ale aj na samotných hercoch počas nakrúcania. Okrem Jima Caviezela, ktorý si pri stvárnení Ježiša prešiel aj zásahom blesku, zažil svoj „blesk“ aj Pietro Sarubbi. Počas nakrúcania akoby sa „zablyslo“ aj v jeho vnútri – a bol to impulz, aby sa obrátil na katolicizmus.
Zúrivý pes sa mení na šteniatko
Režisér Gibson mu dal nezvyčajnú inštrukciu: počas celého natáčania sa má vyhýbať pohľadu na predstaviteľa Ježiša až do spoločnej scény. Malo to svoj dôvod: „Barabáš je ako zúrivý pes,“ povedal mu, „ale v jednej chvíli sa z neho stane šteniatko: keď stretne Božieho Syna. Chcem, aby si sa na Ježiša pozrel ako niekto, kto ho vidí po prvý raz.“
V scéne, keď si dav žiada prepustenie Barabáša a odsúdenie Ježiša, sa v jeho tvári mieša pohŕdanie Rimanmi s pocitom víťazstva. Všetko sa však mení v okamihu, keď sa stretne s pohľadom zbičovaného Krista. Sarubbi tento moment neskôr označil za pohľad svojho života. „Bol to veľký úder. Cítil som medzi nami elektrický prúd. Videl som samotného Ježiša,“ spomína na stretnutie s Jimom Caviezelom.
Obrátenie „na pľaci“
Práve v tomto pohľade našiel pokoj, po ktorom tak dlho túžil. „Keď sa na mňa pozrel, v jeho očiach nebola žiadna nenávisť ani odpor, iba milosrdenstvo a láska,“ priznáva vo svojej knihe Od Barabáša k Ježišovi. Obrátený pohľadom. Hoci scénu natáčali ešte päťdesiatštyrikrát, rozhodujúci bol prvý moment.
„Nebola to len profesionálna, ale predovšetkým ľudská skúsenosť,“ hovorí herec a dodáva: „Nehanbím sa povedať, že som počas nakrúcania prežil obrátenie. Všetkých hercov sa táto skúsenosť dotkla, no ja som z filmu získal omnoho viac ako z nejakej konferencie.“
Po konverzii Sarubbi herectvo na čas opustil. Po niekoľkých rokoch sa k nemu na radu priateľa vrátil, no už s novou perspektívou. Začal sa venovať postavám svätcov, v ktorých rozpoznával vlastný príbeh – napríklad svätého Petra či svätého Jozefa. S odstupom času hovorí: „Keď som hral Barabáša, Duch Svätý použil jedného človeka, aby sa pozrel na iného. Teraz je mi to jasné; vtedy to bolo znepokojujúce.“
Kľúč k pochopeniu svojej skúsenosti našiel v encyklike pápeža Benedikta XVI. Deus caritas est, kde ho zasiahla veta: „Pán sa s nami stále nanovo stretáva, očami mužov a žien, ktorí odrážajú jeho prítomnosť.“
Boží pohľad v pohľadoch ľudí
Podľa Sarubbiho práve takto koná Boh – pozerá sa na človeka očami iných ľudí. „To vysvetľovalo niečo, čomu som nerozumel. Nedokázal som pochopiť, ako sa jednoduchý herec, ktorý hral Ježiša, na mňa pozrel spôsobom, ktorý obrátil môj život naruby. Od tej chvíle sa zmenilo všetko – môj osobný, ľudský aj profesionálny život.“
Príbeh Pietra Sarubbiho pripomína, akú dôležitú úlohu zohráva pohľad v samotnej podstate kresťanstva. Nejde len o to, ako sa my pozeráme na Boha. Skutočné kresťanstvo sa začína tam, kde dovolíme Bohu, aby sa pozrel na nás. Náš pohľad býva často skreslený, zahmlený a neúplný. Boží pohľad je však vždy pravdivý, oslobodzujúci a naplnený láskou.
Práve tento pohľad by nám nemal uniknúť najmä počas finále Veľkého týždňa. Slávenie týchto udalostí nemá totiž zostať len spomienkou na minulosť. Má potenciál stať sa osobnou skúsenosťou v našej prítomnosti. A tento potenciál odomyká jeden jediný pohľad – pohľad, ktorý mení život.
