Nedávno som rozprával s cirkevnou právničkou, pri našom rozhovore prezradila, že pracuje pri anuláciách cirkevne zosobášených ľudí. Zo zvedavosti som sa opýtal na najčastejší dôvod, kedy je anulácia platná.
„Ak je pri uzatvorení manželského súhlasu nedostatok z pohľadu rozumového poznania,“ vytiahla na mňa nie prvýkrát použitú odpoveď.
Moju zvedavosť však táto právnická formulka neuspokojila, a tak som vyzvedal ďalej.
„Čo sa skrýva za nedostatkom rozumového poznania?“
„Že niekto nedokáže správne posúdiť, čo je manželstvo, jeho práva a povinnosti vo vzťahu k sebe samému a partnerovi. Možno povedať, že osobe v čase uzatvárania manželstva chýba osobnostná zrelosť. Alebo osoba, ktorá v čase sobáša nie je schopná rozumovo posúdiť úkon, ktorý uzatvára, a preto je neplatný,“ pohotovo odpovedala.
„V tom prípade je aj moje manželstvo celkom isto neplatné,“ zavtipkoval som. Ale čím viac som rozmýšľal nad dôvodmi cirkevného rozvodu, tým viac som v nich nachádzal seba.
V čase svojho sobáša som nielenže nevedel, koho si beriem, ale takisto som nevedel, kto som ja sám. Tak isto ako doteraz nerozumiem, čo to v skutočnosti manželstvo je a ako by malo vyzerať.
Ďalším dôvodom na rozvod je omyl.
„Ohľadom možnosti spôsobiť neplatnosť manželského súhlasu je relevantný aj omyl o osobe.“
Omyl nie je zámerné klamstvo, omyl je opäť nevedomosť.
Možno si poviete: Ako je možné, že som si bral niekoho, koho som nepoznal? Nenavštevoval som manželskú prípravu? A nebol som dostatočne poučený o tom, čo znamená táto krásna sviatosť?
Problémom manželstva však nemusí byť len to, že by sa manželia nepoznali. Problémom manželstva môže byť pravý opak: že sú si istí, že sa poznajú.
Keď nastane v mojom manželstve nejaký problém, má to vždy niečo dočinenia s mojím poznaním. Je to rozkol medzi tým, čo som očakával na základe svojej skúsenosti, teda svojho poznania, a tým, čo sa teraz stalo – teda realitou, skutočnosťou.
Namiesto skutočného, reálneho partnera si vyberám svoje poznanie. A tak viac milujem tú predstavu o svojej žene než ju samotnú. A nič na to nepomáha viac, ako keď sa moja predstava rozbije o tvrdú istotu reality.
Každú nedeľu tak namiesto svojej predstavy vône kávy a ticha ma zo sna prebúdza zhon a krik. Na raňajky hádka detí, špinavý riad v kuchyni a pes ťahajúci ma do daždivých a sychravých nečasov. Očakával by som idylu, dostal som chaos. Namiesto sveta, ktorý som si predstavoval, som dostal svet, v ktorom žijem, svet plný života.
Jedného dňa som si uvedomil, že najväčšia výzva manželstva nie je riešenie problémov, ale ochota nechať ich existovať. Nie všetky sa dajú vyriešiť a nie všetky treba vyriešiť. Moja žena napríklad nikdy nepochopí, prečo je dôležité nakŕmiť svojho hladného muža predtým, než ho osloví. A ja nikdy nepochopím, prečo má byť uterák v kúpeľni zložený presne do pravého uhla.
Vtedy môžem vytriezvieť z opitosti svojich predstáv a až vtedy sa môžem stretnúť so svojou manželkou ako so živou bytosťou, nad ktorou nemám kontrolu, ktorá ma môže prekvapiť a ktorá dokonca nemusí urobiť nič. Bytosťou, ktorú síce nemôžem poznať, ale už ju dokážem vidieť. Nie skreslenú svojím poznaním, ale oživenú tajomstvom skutočnosti.
A zdá sa, že tu začína presvitať niečo, čomu sa dá povedať láska. Namiesto napĺňania svojich očakávaní nepredvídateľný a slobodný život. Taký, ktorý sa odvažuje pustiť poznanie a namiesto toho sa oddáva videniu. Pretože milovať neznamená niekoho poznať. Znamená to otvoriť oči, priznať si, že toho druhého nikdy nepochopím úplne, a práve preto ho môžem milovať slobodne, bez očakávaní a podmienok. Nie takého, ako sme si v predstave vytvorili, ale takého, akým je on sám.
A možno je práve táto neustála neznámosť dôvodom, prečo manželstvo prežije. Nie preto, že vieme, s kým sme, ale preto, že sme ochotní sa každý deň znova dívať a nechať sa prekvapiť. Cirkevný právnik by možno povedal, že to je platný dôvod na anuláciu. Ale pre mňa je to ten najlepší dôvod, prečo manželstvo vôbec dáva zmysel.
