Je sobota. Tichá, zamyslená, napätá. Veľký piatok je za nami. Včera sme symbolicky uložili Ježišovo telo do hrobu. A dnes? Dnes akoby nebol čas na modlitbu. Dnes je „praktický deň“ – treba upratať, navariť, pripraviť veľkonočný košík. A ešte niečo, čo robím každý rok – môj baránok z masla.
Zvyčajne ho robím tak trochu automaticky. Maslo, nôž a pár minút práce. Ale dnes, keď ho formujem do tvaru baránka, sa vo mne niečo pohne. Prečo to vlastne robím? Prečo baránok? Je to len milá tradícia, ktorú som si obľúbila, alebo to má hlbší význam?
Baránok. Ježiš. Ten pravý, dokonalý, obetovaný.
Netýka sa to len masla na stole. Ani toho, ako bude vyzerať košík. Je to pripomienka toho, čo sa naozaj stalo. Pripomienka obety, ktorá mi zachránila život. Niečo, čo mení úplne všetko.
A práve v tej chvíli pribehne môj syn. S iskrou v očiach mi chce pomôcť. Moja dcéra stojí pri stole a sleduje, čo robím. A zrazu ma zasiahne hlboko: Boh obetoval svojho Syna. Kvôli mne. Kvôli nim. Kvôli každému z nás.
Ten baránok nie je len pekná tradícia. Je to zázrak. Je to svedectvo. Je to dar, ktorý hovorí o láske, ktorá sa nezastaví pred ničím.
A možno práve toho sa to týka – že aj v tých najobyčajnejších veciach sa nás Boh môže dotknúť. Aj maslový baránok sa môže stať miestom stretnutia. Každá činnosť, hoci by bola všedná, sa môže stať modlitbou. Pripomienkou, že Boh je tu. S nami. Živý. A že nám daroval nový život, ktorý má hlboký zmysel.
