„Brata si nevyberieš,“ hovorí známe úslovie. Používame ho, keď chceme naznačiť, že do rodiny sa človek narodí bez toho, aby si vybral príbuzných. A keď je medzi nimi niekto, kto robí hanbu – ako sa hovorí, „čierna ovca“ –, radi sa dištancujeme: „Ja za to nemôžem, ja som sa len do takej rodiny narodil.“
A predsa – či už chceme, alebo nie – brat ostáva bratom, sestra sestrou. Človek sa niekedy bráni priznať, že patrí k takému príbuznému. Ale Ježiš hovorí: „Všetci máte jedného Otca v nebesiach a ste si bratmi.“ A tu sa začína jadro problému.
Ak by sme sa pozreli na štatistiky, zistili by sme, že najviac súdnych sporov vzniká práve v rodinách: brat proti bratovi, sestra proti sestre, švagrinej, neveste, rodičia a deti, bratranci… Presne sem mieria Ježišove slová: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Mt 18,35) Prečo Ježiš hovorí o bratovi, a nie o „človeku“ všeobecne? Pretože toto evanjelium je adresované nám – členom Cirkvi.
Najprv musia ľudia vo svete naozaj vidieť to, čo kedysi povedal Tertulián: „Pozrite, ako sa milujú!“ Pozrite, ako si vedia odpustiť, ako sa neťahajú po súdoch. Svetskí ľudia nech sa súdia, nech sa klamú, nech sa okrádajú. Ale v Cirkvi to tak byť nemá. Vtedy by k nej ľudia prichádzali s obdivom.
Spomínam si, ako farár raz povedal mladému miništrantovi, ktorý sa hlásil do seminára: „Nečakaj, že tam stretneš anjelov. Nedaj sa pohoršiť, lebo zažiješ ohováranie, závisť, klamstvá.“ A je to tak. Aj v rehoľných spoločenstvách nájdeme malicherné spory, žalovanie na predstavených za maličkosti. A predsa – nemalo by to tak byť. Keby Cirkev naozaj žila odpustením, bola by pre svet jasným znamením.
Na to chce Ježiš upozorniť príbehom o dvoch dlžníkoch, ktorým ich pán odpustil dlžobu. Tento príbeh nie je o výške dlhov či číslach. Je o vzťahoch vnútri Cirkvi, vnútri farnosti, v rodine. Už apoštol Pavol upozorňoval na to, ako je možné, že kresťania chodia s problémami pred svetské súdy. V židovských komunitách sa spor riešil pred rabínom a jeho rozhodnutie sa prijalo. A my? Prvá reakcia je podať trestné oznámenie. A potom pokojne ideme na sväté prijímanie akoby nič.
Je to na hanbu, keď sa kresťania navzájom ťahajú po súdoch. A koľkokrát aj v televíznych reláciách typu Súdna sieň ľudia vystupujú so slovami: „Ja som veriaci, ja som katolík.“ A pritom sa súdia pred celým národom. To je na hanbu.
Ale pozor – aby sme nezostali len pri „oni sú zlí a my sme dobrí“. Pravda je, že každý z nás má v sebe súdy, posudzovanie, žaloby. Každý. A preto je potrebné postaviť sa tvárou v tvár Kristovmu krížu a jeho odpusteniu.
Niekedy sa dokonca pohoršíme na tom, že niekomu bolo odpustené. Pohoršiť sa na odpustení je veľmi ľahké. Vždy sa nájde dôvod: „Týmto dajú zadarmo, a my čo?“ Alebo: „Im stavajú byty, a ja celý život poctivo platím.“ Ale Kristovo odpustenie ide ďalej, než si vieme predstaviť. Odpúšťa Herodesovi i Jánovi Krstiteľovi. To je láska, ktorá sa nám zdá nepochopiteľná. A predsa je to láska Božia.
Evanjelium nás učí: Ak neodpustíš bratovi vo svojej rodine, farnosti, spoločenstve, rovnako bude s tebou konať aj nebeský Otec. Tvrdosť a krutosť srdca sú znakom toho, že sme zabudli, že bolo odpustené nám.
Podobenstvo o dvoch sluhoch nám často zvádza pozornosť k tomu, kto koľko dlhoval. Ale dôležitý je kráľ, ktorý odpúšťa. Tak ako v príbehu o márnotratnom synovi: pointa nie je v synoch, ale v otcovi, ktorý rozdáva štedro, nepočíta straty a prosí staršieho, aby sa zmieril s mladším bratom.
Čo si má Boh počať s nami, keď máme tvrdé srdce? Nechá sa pribiť na kríž, obetuje sa, aby nám ukázal, čo je láska a čo je odpustenie.
Každému z nás bolo odpustené viac či menej – to nie je podstatné. Kristus nám dáva túto lásku, aby sme ju žili medzi sebou. Aby Cirkev bola miestom, kde je viditeľné: „Pozrite, ako sa milujú.“ Ježiš povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,35)
A preto keď si hovoríme „bratia a sestry“, nech to nie sú len prázdne slová. Nech je to pravda. Každý z nás prináša do spoločenstva svoj vklad a Boh v Kristovi chce urobiť zo spoločenstva miesto, kde padajú bariéry: mladý a starý, bohatý a chudobný, vzdelaný aj nevzdelaný. Spoločenstvo, kde si ľudia odpúšťajú, lebo bolo odpustené im.
