V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. (Lk 3,17)
Takto pomenoval Ján Krstiteľ status Ježiša Krista, keď sa ho zástupy pýtali, čo majú robiť a ako majú žiť. Sú to veľavravné a významné slová, možno sa niekomu zdajú až pritvrdé a neľútostné. Že by ten náš Kráľ lásky, dobrotivý, odpúšťajúci, milý, všetko znášajúci, trpezlivý Spasiteľ bol taký tvrdý, aby nás spálil v neuhasiteľnom ohni?
Áno, Kristus je absolútna láska a milosrdenstvo a je správne, že ho tak vnímame. Ale nesmieme si predstavovať, že odpúšťanie a neustále skláňanie sa k hriešnikom je jeho slabosť, ktorú môžeme donekonečna zneužívať. Že je to nejaký jeho handicap, prostomyseľnosť, naivita. Že Krista sa dá obaláchať, zažmurkať naňho psími očami a ďalej robiť psie kusy.
Kristus nie je nijaký svätý prostáčik, jeho láska nie je slabosť, ale sila. Ján Krstiteľ teda povedal prorocký, monumentálny výrok o Kristovi Sudcovi. Napokon, Kristus neprichádza s ohňom a mečom, ale do stodoly našich životov prichádza s vejačkou.
Vejačka je archaická lopata z ľahkého dreva, ktorou sa naberalo vymlátené zrno, a pri tom naberaní plevy a iné nečistoty samočinne odfúkol aj ten najľahší závan vetra. Takto nás odfúkne vánok Božej spravodlivosti, ak nebudeme zrnom, ktoré má svoju hmotnosť, čo akú malú, zrnkovú, človečiu.
Kriste, daj, aby som vydal úrodu zrna, a keď začrieš svojou lopatou medzi nás, nech ma neodfúkne ako špinu, ale nech zostanem ako súčasť tvojho živého chleba.
