Gréckokatolícka cirkev si 16. mája pripomína svätého Teodora Posväteného, človeka, ktorého by sme dnes mohli nazvať praktickým reformátorom. Nezaložil žiadne hnutie, nezískal moc silou ani intrigami. Bez neho by však prvé veľké mníšske spoločenstvo v kresťanských dejinách pravdepodobne zaniklo.
Teodor sa narodil okolo roku 314 v hornom Egypte v meste Esna. Vyrastal v bohatej kresťanskej rodine a mal všetko: postavenie, vzdelanie aj budúcnosť. No niečo mu chýbalo. Keď raz počas sviatku Zjavenia Pána jeho rodičia usporiadali veľkú oslavu, Teodor sa stiahol do úzadia. Trápilo ho, že sa toľko pozornosti venuje zábave, a nie tomu, čo má večnú hodnotu. Keď mal 14 rokov, potajomky odišiel z domu a vstúpil do monastiera.
Po čase sa dopočul o svätom Pachomiovi a jeho spoločenstve v Tabennesi. Keďže bol z bohatej rodiny, bratia ho spočiatku nechceli prijať. No on sa nevzdal a išiel za nimi. Pachomius, ktorý podľa tradície vedel o jeho príchode už z modlitby, ho napokon prijal. Teodor sa rýchlo stal jeho blízkym žiakom a neskôr aj spolupracovníkom.
Keď mal len 20 rokov, Pachomius mu zveril úlohu vykladať spolubratom Sväté písmo. Viacerým starším mníchom sa však nepáčilo, že ich má učiť niekto mladší. Niektorí odišli zo spoločenstva. Pachomius ich však hneď upozornil, že problém nie je v Teodorovi, ale v ich vlastnej pýche. Podľa neho odmietli nie Teodora, ale samotné Božie slovo.
Teodor však nikdy nevyhľadával konflikty. Po celý život sa snažil o rovnováhu medzi pokorou a zodpovednosťou. Dokázal vychádzať s ostatnými aj v zložitých situáciách. A hoci nebol hneď poverený vedením, bol pre spoločenstvo oporou.
Po smrti svätého Pachomia v roku 348 sa vedenia ujal brat Petronios, ktorý však čoskoro zomrel. Novým predstaveným sa stal Horsiesios. Viaceré monastiery ho však nevnímali ako silného lídra. Medzi mníchmi narastal nepokoj a začali sa búriť.
Teodor, ktorý sa medzičasom stiahol do ústrania, sa vrátil, aby situáciu upokojil. Nehlásil sa k vedeniu, nechcel žiadny titul, vystupoval len ako ten, kto chce pomôcť. Bratstvo ho spontánne prijalo ako svojho vodcu. A on sa tejto úlohy ujal pokojne, premyslene a s dôverou.
Počas nasledujúcich osemnástich rokov viedol spoločenstvo z monastiera v Phbou. Nevládol tvrdou rukou, no vedel byť prísny tam, kde to bolo potrebné. Menil úlohy medzi mníchmi, aby zabránil rivalite a túžbe po moci. Pod jeho vedením spoločenstvo prežilo ťažké časy a zachovalo si vnútornú jednotu.
Teodor zomrel okolo roku 368. Práve on bol prvým, koho v Pachomiovom spoločenstve vysvätili za kňaza. Preto dostal prímenie „Posvätený“. Stal sa známy svätosťou svojho života, múdrosťou a schopnosťou viesť iných bez manipulácie. Vďaka nemu sa mníšske spoločenstvo nezrútilo po smrti zakladateľa, ale mohlo ďalej rásť.
Z Teodorových listov a poučení sa zachovali len útržky. Dnes síce nepatrí medzi najznámejších svätcov, je však príkladom človeka, ktorý sa nebál prijať zodpovednosť, hoci súčasne nevyhľadával popredné pozície. Nebál sa kritiky, no nikdy sa neobhajoval. Svoju autoritu si získal životným štýlom.
Svätý Teodor Posvätený nám aj po šestnástich storočiach pripomína, že pravé vedenie nevyrastá z ambícií, ale z pokory a služby. V čase, keď sa svet často pýta, kto bude mať posledné slovo, Teodor ukazuje, že dôležité je vedieť mlčať, počúvať a konať v pravý čas. Nie vždy musíme byť prví, aby sme mohli ovplyvniť veci k lepšiemu.
Svätý Teodor Posvätený, oroduj za nás!
