V ostatných dňoch som absolvoval viacero dôležitých a podnetných stretnutí. V dobe, keď sa všetko preratúva na zisk a keď všade panuje neistota, mi tieto stretnutia padli tak dobre ako dažďové kvapky, ktoré po období sucha dopadajú na zdanlivo mŕtvu krajinu. Podotýkam, že všetci boli hlboko veriaci.
Keď už sme pri tom období sucha a období dažďov, stretol som kňaza z Tanzánie, Slováka, ktorý tam vybudoval úžasné dielo. Vystaval kostoly, postavil krížovú cestu, na vrchu osadil kríž a sochu Panny Márie. Všetko vzniklo nie na zelenej lúke, ale v buši. Na mieste, kde boli iba kriaky s niekoľko centimetrovými tŕňmi, hady a hyeny. Dnes toto miesto ožilo a z celej Tanzánie sem putujú veriaci uctiť si Pannu Máriu. Všetko toto vzniklo, podľa slov toho kňaza, z „haliera chudobnej vdovy“. Kým napríklad arabské krajiny futrujú do krajín Afriky peniaze a stavajú mešity a územie nikoho premieňajú na územie islamu, kresťanstvo sa šíri cez obetavé úsilie jednotlivcov. A keď je človek v koncoch a môže sa spoľahnúť iba na zázrak, vtedy sa zázrak zvyčajne udeje. Sú to zázraky, ktoré konajú iní ľudia. Zázrak znamená deliť sa, darovať sa, byť štedrý a prajný. Keď som sa ho opýtal, čo mu pomáha zostať v tejto nehostinnej krajine, povedal, že vzťahy.
Stretol som aj iného kňaza, ktorý postavil kostol. Bola to veľká výzva, lebo staval tiež iba z milodarov „chudobnej vdovy“. Stres, ktorý zažíval, mu spôsobil veľké zdravotné komplikácie. Po druhej mŕtvici sa tento mladý chlap učil znova rozprávať. Keď sa o jeho zápase dopočul istý podnikateľ, ktorý si spomenul, že jeho babička bola nábožná žena a že všetko hodnotné, čo v živote dostal, mu dala práve ona, vyhľadal tohto chorého, zničeného kňaza a chrám mu pomohol dostavať. Aj tu musel staviteľ padnúť na samé dno, obetovať sa takmer na smrť, aby vzniklo niečo nezabudnuteľné a krásne. Pri stavbe toho chrámu vznikli priateľstvá a budovali sa vzťahy.
Stretol som aj rehoľnú sestru, ktorá spravuje hospic. Je to vzácna žena. Neplytvá slovami, a čo povie, je ako poučka. O škole života sa hovorí s dešpektom, ale sprevádzanie trpiacich ľudí na ich poslednej ceste, to je veľká skúsenosť, ktorú vás žiadna škola s diplomom nenaučí. Nešpekulovala ako filozofi, nekázala ako kazatelia, nefabulovala ako spisovatelia. Slová ukladala jedno za druhým. Nakoniec mi pred očami svietili slová ako ochota, obeta, služba, prítomnosť, odpustenie a vzťahy.
Ďalším človekom bol kňaz, ktorého farnosť je vo väzení. Dve desaťročia sa venuje chlapcom, s ktorými sa život nemaznal a ktorí to aj s úrokmi vrátili celej spoločnosti. Zaujalo ma, že tí chalani nedokážu vnímať Boha ako Otca – pretože nikdy otca nemali. A keď mali, tak to bol človek, ktorý im ublížil najviac zo všetkých. Ako takým ľuďom hovoriť o milujúcom otcovi? Ten kňaz vravel, že najviac zaváži osobné svedectvo jeho vlastného života. Nesmie ich sklamať, oklamať ani ich manipulovať. Musí byť pevný v rozhodnutiach a pritom neustále milujúci. Musí mať s nimi vzťah.
No a bol som aj s človekom, čo sa už tri desaťročia stará o deti, ktoré nemali ľahký štart do života. Týmto deťom so svojimi spolupracovníkmi nenosia čokoládu a plyšákov, ale im hľadajú rodiny, kde by boli milované a chcené. „Pre tieto deti,“ povedal, „sú najdôležitejšie vzťahy.“ Vďaka úsiliu pár nadšencov dostala nový domov tisícka detí.
Priatelia, nič iné nemáme, iba vzťahy, vzťahy a vzťahy. Ak uviazneme na ostrove individualizmu, sme stratení. Ak si budeme namýšľať, že všetko je len v našich rukách, sme odpísaní.
No ak sme stratení a máme vzťahy, je veľká pravdepodobnosť, že sa opäť nájdeme, že nás niekto z tej šlamastiky vytiahne.
A na záver myšlienka z knihy Dva roky prázdnin od Jula Verna. Keď jej hrdinovia stroskotajú, jeden z nich narieka, že sú stroskotanci. Iný, vedomý si sily, ktorá je v súdržnosti, namietne: „My nie sme stroskotanci. My sme kolonisti!“
To je podstatný rozdiel!
