Božie slovo nám ponúka krásne a zároveň veľmi záväzné pozvanie. Ježiš nielenže dáva apoštolom praktické inštrukcie – kam majú ísť, ako sa zachovať, keď ich prijmú či odmietnu –, ale odhaľuje im aj hlbší rozmer ich poslania. Nevolá ich iba k tomu, aby boli pokračovateľmi starozákonných tradícií, ale aby sa stali spolutvorcami niečoho nového (porov. Lk 9,1-6).
Ježiš prichádza ako ten, ktorý otvára novú etapu dejín spásy. Židia dovtedy žili v Starej zmluve – a mnohí v nej žijú dodnes. Ale Kristus robí niečo nečakané: pozýva apoštolov, aby vstúpili do tvorby Novej zmluvy.
Podobne ako Boh na začiatku v raji dovolil Adamovi pomenúvať zvieratá, čím ho zapojil do svojho stvoriteľského diela, aj Ježiš, nový Adam, zapája svojich učeníkov do veľkého príbehu spásy. Tým, že ich posiela, že im dáva moc a zodpovednosť, robí z nich nielen poslucháčov, ale aktívnych svedkov evanjelia.
Svedok je totiž viac než čitateľ. Čitateľ pozná text. Svedok text žije. Čitateľ môže byť odborník na slovo. Svedok je odborník na život podľa slova. A práve to žiada Ježiš od svojich apoštolov: aby to, čo počuli, niesli do sveta konkrétne, odvážne, verne… aj tam, kde ich neprijmú.
Ježiš neromantizuje. Nepredstiera, že všade zožneme úspech. Hovorí jasne: Nie všade vás prijmú. Niekde vás odmietnu, dokonca vyženú. No aj odmietnutie sa má stať miestom svedectva – aj tam majú „striasť prach z nôh“. To nie je gesto hnevu, ale pravdy. Znamená: Urobili sme, čo bolo treba; zvyšok je v Božích rukách.
A v tom je posolstvo pre nás dnes. Každý kresťan je pozvaný prestúpiť z myslenia čitateľa do identity svedka. Nielen poznať Božie slovo, ale ho žiť. Nielen obdivovať apoštolov, ale pokračovať v ich misii tam, kde sa aktuálne nachádzame – vo svojej rodine, vo farnosti, medzi kolegami, na dedine či v meste.
Ježiš aj nás pozýva spolutvoriť s ním príbeh Nového zákona. Nie teoreticky, ale konkrétne – srdcom, skutkami, životom. Aby aj cez nás zaznela radostná zvesť tým, ku ktorým sme poslaní.
