Meno svätca, ktorý Gréckokatolícka cirkev spája s tretím júnovým dňom, je latinského pôvodu a znamená „žiarivý“.
Životopisná legenda uvádza, že Lucilián žil v Nikomédii a spočiatku bol pohanským kňazom. Ako šedivý starec spoznal pravdu kresťanskej viery vďaka svetlu evanjelia. Presvedčil sa o lži pohanského náboženstva, rozhodol sa pre vieru v Ježiša Krista a dal sa pokrstiť. Bol presvedčeným kresťanom a grécke pramene spomínajú, že sa stal kňazom a pustovníkom.
Pod vplyvom jeho kázní mnohí pohania konvertovali na kresťanstvo, čo vyvolalo pozornosť, a v čase prenasledovania kresťanov ho vraj udal istý žid. Prefekt Nikomédie Silván sa snažil Luciliána presvedčiť, aby sa vrátil k uctievaniu modiel.
Keď odmietol, nastúpilo kruté mučenie: zlomená čeľusť, zavesenie dole hlavou a následné väzenie. Tu stretol štyroch mladíkov, ktorí boli presvedčení kresťania: Klaudia, Hypatia, Pavla a Dionýza. Lucillián ich povzbudzoval, aby stáli pevne vo viere a nebáli sa mučenia ani smrti.
Životopisná legenda píše, že celú noc spoločne spievali piesne chvály a vďaky a tak sa pripravovali na mučeníctvo. V nasledujúci deň, keď ich predviedli pred prefekta Silvána, všetci piati vyznali svoju vieru a boli odsúdení na smrť v ohnivej peci. Keď ich do nej hodili, začalo pršať a dážď uhasil oheň. Keďže odsúdenci vyšli z pece bez zranení, štyroch mladíkov sťali a Lucilliána ukrižovali.
Kresťanská panna Pavla, ktorá sa v tom čase starala o kresťanských väzňov, telá mučeníkov vzala a pochovala ich. Pre túto iniciatívu ju za vlády cisára Aureliána okolo roku 273 mučili a napokon sťali.
Pozostatky mučeníkov boli najprv v Byzancii a neskôr ich previezli na neznáme miesto. Časť Luciliánovej ruky sa vraj nachádza v Chráme svätého Štefana vo francúzskom Troyes. Relikvie Klaudia a Pavla sú zasa uložené v talianskej Bologni.
