Niekedy nerozumiem okolnostiam, ktoré sa dejú, zvlášť keď prežívam náročné obdobie a mám problém sám so sebou. Je mi ťažko prijať celú situáciu a nieto ešte drobné nepríjemnosti, ktoré sa objavujú, alebo menej sympatických ľudí, ktorých správanie sa ma akosi oveľa citlivejšie dotýka. Jáchymovské lágre patrili pod uránové bane. Komunistická štátna moc sem eskortovala tisícky mužov, novodobých väzňov s prezývkou „mukl“ – „muž určen k likvidaci“. Boli medzi nimi robotníci, inžinieri, rehoľníci, profesori, generáli, politici, vysokoškoláci, kriminálnici, vrahovia, zločinci, psychopati.
Janko prijal jáchymovské lágre ako Božiu výzvu. Salezián páter Anton Srholec, jeho spoluväzeň, píše: „Janko nevynechal jedinú príležitosť rozprávať o Kristovi.“ Janko si pripadal ako na misiách. Spoluväzňom pomáhal nielen duchovne, ale aj fyzicky – poskytol pomoc neplničom noriem, čo boli zvyčajne nováčikovia alebo chorí; vymenil dennú táborovú službu za nočnú; pomáhal koncipovať listy, keď ho o to spoluväzni prosili.
O sile Jankovho misijného ducha a príklade viery svedčí aj MUDr. Otto Opálka, CM, pôvodne pôsobiaci ako lekár v Brne, ktorý sa s Jankom ako pacientom stretol v Jáchymove už ako trestanec. V čase, keď bol Janko ťažko chorý a pán primár Opálka vedel, že sa blíži smrť, urobil sľub, že keď Janko zomrie, nastúpi namiesto neho k vincentínom, hneď ako sa vyslobodí z väzenia. Vo veku 57 rokov bol Otto Opálka vysvätený za kňaza.
Modlitba:
Pane, keď ku mne príde človek so svojím trápením a ťažkosťami, daj mi, prosím, silu byť mu oporou, i keď ja sám budem smutný a rezignovaný a budem potrebovať prijať povzbudenie.
Janko Havlík:
„Nedovoľ mi zúfať!“ (Denník Janka Havlíka)
