Zastavila som sa opäť v jednom z vychýrených bratislavských antikvariátov. Pri prezeraní kníh mi padli oči na nepatrnú publikáciu, zastrčenú v jednom z regálov a vydanú pred takmer dvadsiatimi rokmi Mestským múzeom v Bratislave. V slovenskej i anglickej mutácii prináša výpovede rôznych osobností spoločenského života na tému Môže byť na svete mier? Nedalo mi a v čase, keď sa aj v Európe slovo vojna (na Ukrajine) stalo jedným z najviac medializovaných pojmov, ma zaujímalo, čo o tej mrche (vojne) ničiacej životy súdia známi ľudia v čase mieru.
Básnik – prorok Milan Rúfus nám odkázal: „Moja eufória z ukončenia druhej svetovej vojny mala dve fázy. Najprv sa vzňala, keď obecný bubeník v Hybiach, kde sme boli evakuovaní, po desiatich dlhých týždňoch ohlásil, že Liptovský Mikuláš bol oslobodený a evakuanti sa môžu vrátiť domov. Vracali sme sa po jarnej tráve plnej fialových krokusov a na oráčinách sa žltili podbele. Obrovská túžba žiť dávala nám krídla a všetko, čo sa potom v dedine doma dialo, podobalo sa vyrojenému včeliemu úľu. Lenže chotár sa iba pozvoľna čistil od mín a od mŕtvych…
Jedného dňa, to už som bol na ceste do mikulášskeho gymnázia, vo vŕbovom prútí poľného potoka som objavil vojenskú prilbu a v nej šrapnelom odrezanú hlavu vojaka – Herodesova konkubína si opäť vyžiadala ľudskú hlavu na mise. Na tej iste ceste, pri tom istom prútí dožil som sa však aj záverečného zadosťučinenia a úľavy.
Vracal som sa domov po vyučovaní, keď sa celou podtatranskou kotlinou rozozneli akoby všetky zvony sveta a ktosi, ako zmyslov zbavený, prebehol popri mne a neprestával volať: „Ľudia, je po vojne! Ľudia, je po vojnééé! Ľudia, je po vojne!!“ Zviezol som sa do vŕbového krovia a rozplakal som sa nezadržateľným úľavným plačom. „A čo bolo potom, starký?“ opýtalo by sa ma dnes vnúča, keby som ho mal. A databáza mojej pamäti nemohla by odpovedať inak ako takto: Nuž, potom bolo to, čo je na svete stále, aj teraz. Bože môj, pre márne rany tvojho Syna a pre všetky márne rany človečie – urob niečo s nami! Učiň nás, Bože, lepšími, ak je to aspoň trochu možné.“
Ženskými očami a cez rozprávkara
A v tej brožúrke som našla ešte aj cenné vyjadrenie ženy – dlhoročnej vydavateľky Márie Števkovej, ktorá roky teší duše najmenších kvalitnými knižkami. Jej pohľad na vojnu a mier odráža to, čo nosí v duši mnoho žien, matiek: „V roku 1805 sa udiali najmenej dve významné historické udalosti, ktoré napriek značným zemepisným vzdialenostiam spolu súvisia.
Po francúzskom víťazstve Napoleona pri Slavkove bol podpísaný Prešporský mier a v tom istom roku v malom dánskom mestečku Odense v chudobnej rodine obuvníckeho tovariša prišlo na svet vyvolené dieťa, mrzké káčatko, Hans Christian Andersen. Detstvo a životné osudy malého Hansa trpko poznačili tie isté vojnové udalosti. Jeho otec, Napoleonov obdivovateľ, vstúpil do armády ako dobrovoľník v nádeji, že sa vráti domov ako poručík. Čoskoro však na bojisku ochorel a onedlho chorobe podľahol. Pre Hansa to znamenalo detstvo plné utrpenia, roky samoty, v ktorých sa v jeho fantázii rodili nádherné sny a predstavy o spravodlivosti, kráse a láske, o tom, čoho sa mu v živote siroty dostávalo najmenej.
Z duše básnika by boli veľmi pekné šaty, povedal ktosi. Do každej zo šesťdesiatich ôsmich rozprávok vložil slávny dánsky rozprávkar kus svojej básnickej duše. Preto ich tak milujeme, malí i veľkí. Diktovala mu ich láska k deťom. Kde sú deti a kde je rozprávka, tam je mier. Ak budeme deťom čítať rozprávky, v ktorých ‚počujeme aj trávu rásť‘, rozozvučíme Múzy. Urobíme pre mier možno toľko, ako urobil Hans Christian Andersen.“
Nuž, prichádza mi v tejto súvislosti na um aj dokumentarista a dlhoročný novinár, bývalý disident Anton Selecký. V jednom filmovom dokumente o Ukrajine povedal, že vojna sa vždy začína v ľudskom srdci. Kniha žalmov nám pripomína: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ A Kniha prísloví pripája radu priam na nezaplatenie do každej doby a na každý deň – ako veslo podopierajúce každé rozhodnutie: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života.“
